{ historka } Stratené a nenájdené

Medzimestskými autobusmi sa vozím už celé roky. A nepamätám sa, že by sa mi v nich niekedy podarilo niečo stratiť. Môj chlap nimi jazdí asi pol roka a už sa mu podarilo stratiť kľúče – hoci ich nemusel stratiť práve v autobuse, len nás to napadlo ako jedna z možností. A tak som sa vybrala na bratislavskú autobusovú stanicu hľadať straty a nálezy…

Straty a nálezy autobusov Slovak Lines sídlia v úschovni batožiny – aká tenká je hranica medzi tým, aby Vám batožinu uschovali a stratili! 😀 A v stratách a nálezoch sídli zvláštny pán – uvažujem, či som ho vlastne nezobudila, keď som tam prišla…

Ujo zo strát a nálezov pôsobí ospalo a pomerne zmätene, akoby si ani nebol vedomý, že tam nejaké straty a nálezy vlastne má – nikoho nechcem odsudzovať, ale po pravde aj ten bezdomovec, predávajúci Nota Bene pred vchodom, pôsobil sympatickejšie a bol ochotnejší…

Každopádne sa zmäteného uja dopytujem na straty a nálezy. Zatvári sa ešte zmätenejšie. Stratila som kľúče, vysvetľujem. On tam nijaké kľúče nemá. Pre istotu sa pýtam ešte raz – nemá tam žiadne kľúče?! 😯

gif from tumblr.com

Myslela som si, že mi prinesie celú škatuľu, ktorou sa budem musieť prehrabávať… Naša dedinská pošta, ktorú tvorí jedna miestnosť veľkosti našej obývačky, má rozsiahle straty a nálezy! A keby som prišla za tetou na poštu, či som tam náhodou nezabudla kľúče, ide sa do nich aspoň mrknúť – pre istotu, keď si už človek dal tú námahu a prišiel sa na ne s nádejou opýtať. A potom mi povie, že moje kľúče nemá. 250 autobusov Slovak Lines, ktoré denne prepravia dovedna 34 000 ľudí – chcete mi tvrdiť, že ich straty a nálezy sú také malé, že má ujo, ktorý ich má na starosti, dokonalý prehľad o každej jednej nájdenej veci a hneď Vás vie odbiť?! Ja som sa začala tváriť zmätene…

Ujo na moje naliehanie iba krúti hlavou a odšuchce sa preč… (Iba letmo spomeniem, že nás celú dobu oddeľuje štýlová mreža – asi pre ujovu bezpečnosť, keby niekto menej trpezlivý pri hľadaní svojej stratenej veci stratil aj nervy…)

Asi by ma malo tešiť, že si ľudia v autobusoch už zjavne nič nezabúdajú… 😂

malý rojko a veľký bojko, bloger, wannabe spisovateľ, knihomoľ, psíčkar, ex-lolita, pseudo-otaku, geek vo výslužbe, no v poslednom čase predovšetkým mama

8 komentárov

  1. Beast Loves Beauty
    27. februára 2016

    Tak to je dobré, že ľudia toho moc nestrácajú…a možno ak zabudnú nejaké zaujímavejšie veci, tak sa „stratia“ ešte raz 😀 Ja som si tak raz zabudla občiansky na pošte, ale našťastie som si to rýchlo uvedomila a ešte tam bol 🙂

    Odpovedať
    1. Dada Baroková
      26. marca 2016

      Ja som raz stratila dopravnú kartu autobusovú. A vybavila som si novú. A medzitým, kým mi drahé Slovak Lines expresne vybavovali kartu (šla som na to online, lebo to propagovali, že pohodlne, jednoducho cez net – zabudli len na to, že šialene dlho, hádam aj 2 týždne), tá stará sa našla. 😀 Ale poslali mi ju domov z mestského úradu, nie od autobusov. 😀

  2. Polly
    27. februára 2016

    Mozno tam ta mreza je ozaj odkedy ochotneho uja niekto napadol…. 😀

    Odpovedať
    1. Dada Baroková
      26. marca 2016

      Prisahám, že ma to tiež napadlo (preto som to tak formulovala 😀 ).

  3. Janka Bianka
    3. marca 2016

    Ja som raz stratila v IC vlaku knihu, z ktorej som o dva dni mala písať zápočet, spomenula som si na to síce relatívne včas, ale vlak už medzitým vypravili na ďalšiu trasu. Tiež som sa teda pobrala na Straty a nálezy, no Železnice majú asi iný prístup, sedeli tam dve vcelku milé pani a boli maximálne ochotné, nechali si moje číslo a hneď v ten deň asi do hodiny ma kontaktovali, našťastie sa kniha našla, odviezla sa pre istotu ešte raz späť do KE a odtiaľ mi ju pekne krásne prepravili do Blavy. Aj upratovačky z vlaku boli vcelku milé. Stratiť kľúče isto nie je príjemné a prístup niektorých ľudí v takýchto inštitúciách býva niekedy naozaj taký ako píšeš, Sociálna poisťovňa a Úrad v práce v tomto smere vedú na prvom mieste.

    Odpovedať
    1. Dada Baroková
      26. marca 2016

      Aspoňže si ty mala šťastie. 🙂 Ja vlakom chodím len raz za čas…

  4. Eva
    17. apríla 2016

    No to je ozaj škoda ze ochota sa u uja vytratila. Ja som postrádala topánky nákup a všeličo v mestskej tu v škótsku a záleží ako kedy ale veľakrát sa veci našli Hoci tiež záležalo o ochoty pani za okienkom.

    Odpovedať
    1. Dada Baroková
      28. apríla 2016

      Jééj, Evi, teba som už na blogoch dlho nevidela! 🙂 Určite závisí aj na ochote dotyčných zamestnancov strát a nálezov, no…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prejsť vyššie