J ako „Japonské záhrady“

O japonských záhradách som kedysi dávno písala na svojom starom blogu a oprášiť túto tému mi príde vhod aj teraz, pri blogovej abecede. Medzičasom som, samozrejme, našla aj nové internetové zdroje a dokonca som absolvovala jednu skvelú prednášku o japonských záhradách na ktoromsi Comics salóne – s pôvodným článkom tak tento update bude mať už asi pramálo spoločné, tento raz by to malo byť kvalitnejšie. 😀

Stručná história japonských záhrad

Japonská záhrada (日本庭園, nihon teien) je tradičným druhom okrasnej záhrady z Japonska, v ktorej sa záhradník snaží vytvoriť zidealizovanú repliku skutočnej prírody.

Japonské záhrady začali vznikať pod vplyvom čínskej kultúry a čínskych záhrad (pôvodne čínske, červené mosty sa v japonských záhradách zachovali dodnes), ktoré do Japonska prichádzali cez Kóreu (a tak sa do nich preniesli aj kórejské prvky, napr. kamenné fontány, hoci tie sa veľmi neujali a dnes ich už v japonských záhradách nenájdete). Japonci si však postupne vytvorili vlastné princípy tvorby záhrad, založené na japonskej kultúre, ovplyvnené náboženstvom – taoizmom, šintoizmom, budhizmom… – a v období Edo už japonské záhrady získali rýdzo vlastný, osobitný, odlišný ráz.

Náboženstvo japonské záhrady poznačilo hádam najviac, skrýva(l) sa v nich kus náboženskej, mytologickej symboliky – hornatý ostrov na chrbte korytnačky, domov Ôsmich Nesmrteľných, ktorí z neho zlietajú na chrbtoch žeriavov a tak podobne… 😛 Japonské záhrady totižto často bývali aj súčasťou chrámov, svätýň a mali rituálny rozmer – uctievanie stromov, shimenawa, kami…

*

Inšpiráciu pre prvé japonské záhrady záhradníci teda získali v Číne, prvé boli zakladané na ostrove Honshu a kopírovali práve miestnu krajinu. Najskoršie japonské záhrady boli výsadou cisárskej rodiny a šľachty – prvá zmienka o japonskej záhrade pochádza z kroniky Nihon Shoki z ôsmeho storočia a vraví o tom, ako dal legendárny cisár Keikō v roku 74 do rybníka vypustiť pár kaprov, nech sa každé ráno a každý večer môže tešiť z pohľadu na ne. 🙂

Osobitosti japonských záhrad

Z nášho pohľadu najväčšou zvláštnosťou japonských záhrad bude hádam to, že sa vlastne ani nesnažia vyzerať ako záhrady, niečo umelo vytvorené, práve naopak – chcú sa čo najväčšmi podobať nedotknutej prírode, skutočným prírodným scenériám. Záhradný architekt tak pri tvorbe japonskej záhrady vychádza z prírody ako vzoru a podriaďuje sa jej zákonitostiam (no nad tým všetkým stojí podriadenie sa miestu, kde sa má záhrada nachádzať a jeho osobitostiam).

Zároveň však ide aj o snahou o absolútne dokonalú prírodu, japonské záhrady sú upravované do posledných detailov – stromom sa zastrihávajú vetvičky a ich tvarovaniu sa venuje pomaly taká starostlivosť, ako úprave bonsajov! A práve to je to pozoruhodné – snaha o perfekcionizmus, absolútnu dokonalosť, pri čom celkový dojem z japonskej záhrady stále zostáva veľmi prirodzený, prírodný, nenútený, pre nás často až pristrohý!

*

Osobitosťou bude aj veľkosť japonských záhrad. Staré, šľachtické japonské záhrady bývali rozsiahle, šľachta v nich s obľubou oslavovala, vodné plochy napodobovali oceán s pobrežím a našli ste v nich aj ostrovy, ku ktorým sa šľachtici plavili na člnoch. Šľachta si záhrady často nechávala vytvoriť na obraz krajov, ktoré navštívila pri svojich cestách, záhrada tak zachytávala spomienky na ich obľúbené scenérie. Japonská záhrada však vôbec nemusí byť veľká, zväčša sa snaží práve o zmenšenú imitáciu skutočnej prírody, pokojne by sa dala označiť za miniatúru, charakteristickým je pre ne maximálne využitie priestoru – ostatne bežní Japonci vraj doma veľa miesta na veľkolepé záhrady ani nemajú, preto sú japonské záhrady skôr zelenými zákutiami, postačí im pár štvorcových metrov. 🙂

A tretia osobitosť, tento raz z toho duchovnejšieho hľadiska – japonské záhrady majú až upokojujúci účinok, vo svojich návštevníkoch by mali vyvolať pocit harmónie, pokoja, človek sa môže na chvíľu zastaviť, pokochať sa, zamyslieť nad hentým, tamtým… Ostatne sa v nich prejavuje aj učenie feng-šuej, ktoré je postavené práve na harmónii.

Prvky japonskej záhrady

Každá japonská záhrada by mala obsahovať dva základné prvky – kameň (piesok, štrk…) a vodu, jing a jang. Voda by pri tom mala byť skôr tečúca – potôčiky, vodopády, ešte aj jazierka mávajú prítok a odtok. Japonské záhrady môžu byť aj rovné, ploché; no ich terén býva nezriedka aj zvlnený až kopcovitý, čo záhrade dodá niekoľko úrovní a navodí ešte prírodnejší vzhľad.

*
*

*

V japonskej záhrade zväčša nenájdeme žiadne kvety, no aj tak dokážu hýriť všetkými farbami – v každom ročnom období vyzerajú inak, na jeseň sú pestré napr. vďaka červeným listom japonského javora. Keď sme už pri tých rastlinkách, okrem japonských javorov sú zo stromov a kríkov populárne aj sakury, azalky, magnólie, bambus, borovice; z kvetín kosatce a lekná. A v japonských záhradách majú svoje miesto aj bonsaje, zväčša práve ako tá pomyselná čerešnička na torte. 🙂

Pestrosť japonským záhradám pridáva aj drobná architektúra (ale až také pestré to zasa nie je, Japonci to majú radi jednoduché, neprezdobené!) – napr. kamenné lampáše (v japonských záhradách sa totižto dbá aj na harmonické striedanie svetla a tieňa), mosty, sošky a oltáriky božstvám, také tie „vtáčie búdky“, ktoré zväčša krásne zapadajú do prostredia, skryté v machu, nenápadné. Do záhrady je tak zakomponované aj plynutie vekov – práve prostredníctvom kameňov a iných neživých prvkov, obrastených machom a lišajníkmi či kameňov storočia hladených vodou alebo nohami pútnikov.

*

Charakteristickým prvkom japonských záhrad sú aj ploché kamene, ktoré slúžia namiesto záhradných chodníčkov. Zaujímavosťou je, že cesta japonskou záhradou takmer nikdy nevedie rovno – pôvod tejto tradície nájdeme v starých japonských legendách a mýtoch, podľa ktorých zlo nikdy nejde priamo za svojím cieľom a tiež sa tým má esteticky navodiť pocit diaľav. Podstatné sú aj také detaily, ako rozostupy medzi týmito plochými kameňmi – ich vzájomná vzdialenosť človeka raz nabáda k rýchlejšej chôdzi, inokedy k spomaleniu a zamysleniu sa. Celkovým efektom tohto hrania sa s chodníkmi by malo byť docielenie postupného, pomalého odhaľovania sa záhrady jej návštevníkovi popri tom, ako ňou prechádza a nie pri jedinom pohľade, ako je to v našich európskych záhradách.

*

Badateľný je aj prvok asymetrickosti – Japonci majú asymetriu radi (všimnite si len, že motívy na tradičných kimonách nebývajú opakujúcim sa vzorom odhora až dole, zľava až doprava, ide skôr o asymetrický obraz: vetvička sakury, ktorá rastie zľava doprava celým kimonom, zdola až hore, no rozhodne sa neopakuje ako dáky pattern) a páčia sa im tiež nepárne čísla, preto sú rastliny a kamene zväčša umiestňované po troch, piatich, siedmych…

Každý prvok japonskej záhrady, všetko v nej – každý krík, strom, vetvička, kameň či vodná plocha, voda – má prosto svoje miesto a jedinečný zmysel, nič nie je náhodné, všetko podlieha daným pravidlám! Aj keď dnes sa už nedodržujú až tak konzervatívne. 🙂

Typy japonských záhrad

Špeciálnym druhom japonských záhrad sú suché, kamenné záhrady karesansui, ktoré majú predstavovať väčší kus sveta, preto sa nezaoberajú takými maličkosťami, akými je napr. zeleň a zväčša ich tvorí iba pár zaujímavých kameňov a štrk. Kamene predstavujú hory, ostrovy; plochy vysypané štrkom majú zasa symbolizovať more (práve preto neobsahujú skutočnú vodu a ide o suchú záhradu), a tak môžete štrk v rámci upokojenia ducha hrabličkovať sem a tam a vytvárať symbolické vlny, príboj, odliv… A kto by nevedel, že Japonci dokážu zo všetkého urobiť vedu, naučiť sa správne hrabať takú suchú záhradu vraj trvá dva až tri roky! 😛 Suché záhrady sa najčastejšie nachádzajú pri zen-budhistických kláštoroch a majú navodzovať pokoj pri meditácii mníchov (a spomínaná meditácia je často spojená práve s hrabličkovaním štrku…).

Ďalší typ japonských záhrad – čajové záhrad roji – bývajú strohé, nefarebné (najmä v zmysle bez kvetín). Prechádza sa nimi do „čajovne,“ v ktorej sa odohráva čajový obrad. Z čajovej miestnosti je krásny výhľad na celú záhradu – akoby tak bola ozdobená živým obrazom. V čajovej záhrade (a aj v budhistických chrámoch) nájdeme aj prameň tsukubai, v ktorom si hostia pred čajovým obradom majú očistiť ruky a ústa a pokojne aj myseľ. 🙂 Zväčša ide o kamennú nádobu, doplnenú o praktickú naberačku. Vodu do nej privádza bambusová rúrka kakei. Veľmi obdobným zariadením je shishi-odoshi, povestná bambusovú rúrka, ktorá sa naplní vodou a preváži, klopne, a prázdna sa opäť vzpriami. Shishi-odoshi v preklade znamená „strašiak na jeleňov“ a o to spočiatku skutočne aj šlo – bambusové klopátko malo plašiť jelene, divé prasiatka a inú zver, ktorá by mohla v záhrade narobiť škody. Dnes však ide skôr o umocnenie pokoja a harmónie. 🙂

Ja a japonská záhrada

Napadlo ma dodať k tejto téme nejaký ten môj „názor“ na japonské záhrady – nie, po vlastnej japonskej záhrade, resp. záhrade v japonskom štýle (ortodoxní totiž tvrdia, že pokiaľ je japonská záhrada v Japonsku, je to japonská záhrada, no japonská záhrada mimo Japonska už japonskou záhradou ani nie je – bude to iba záhrada v japonskom štýle! 😀 ) vlastne ani netúžim, aj keď som japonským záhradám venovala tento článok. Páči sa mi pokoj a harmónia, ktorá z nich sála, páči sa mi ich jednoduchosť a raz určite plánujem mať aj poriadnu záhradu, no japonská asi nebude – aktuálne inklinujem skôr k „praktickej“ záhrade, plnej byliniek, jahôd a ovocných stromov, útulnej, prosto niečo na štýl vidieckej záhrady. 🙂

*
*

Zdroje: prednáška o japonských záhradách z ktoréhosi Comics salónu, www.japonska-zahrada.cz, Wikipédia, bonsaigarden.sk, www.jgarden.org, článok Japonské záhrady na Slovensku zo záhrada & bývanie, článok Jezírko v japonské zahrade z Magazínu zahrada; all pictures from Flickr (a malo by ísť o autentické japonské záhrady z Japonska, nie záhrady v japonskom štýle)

*