Marcové trojbodkové radosti

V marci sme s chlapom pozerali animovaný film Coco a mňa rozhodne chytil za srdce. Je vlastne o smrti, ale poskytuje krásnu víziu šťastného posmrtného života. Páči sa mi celá tá idea mexického sviatku Día de los Muertos, Dňa mŕtvych, kedy mŕtvi na chvíľu prichádzajú k svojim príbuzným. Príbuzní doma alebo pri hroboch postavia zosnulým oltár, ktorý vyzdobia, pripravia zosnulým ich obľúbené jedlá. Bol to milý film. Fňukala som.

Fňukala som aj v kine pri úvodnej Marvel znelke filmu Captain Marvel, ktorú špeciálne pozmenili na počesť Stana Leeho. #ThankYouStan Samotný film bol okej, fňukať netrebalo. Viete, že na Endgame musím ísť do Brna, lebo tam to bude v českom dabingu? Lístky sú už kúpené. Chlap si chce do kina zobrať aj Thorovo kladivo… 🤔

Robila som pohánkovú kašu! Paradoxné je, že keď som ju robila prvý raz, vyšla mi veľmi dobre, a na druhý raz, keď som si myslela, že už mám isté veci vypilované, to až také chutné nebolo… 🙄 Recept som gúglila a použila z každého niečo, veľa inšpirácie (vôbec robiť kašu) poskytla Orvokki. Asi si posvietim na knižku Vtipné kaše.

Keď sme už pri tom, podľa mňa sú najlepším jedlom dňa raňajky! 🥰 Milujem ich v akejkoľvek podobe – slané, sladké, jednoduché, komplikovanejšie (raňajky nikdy nie sú komplikované!). Takmer všetky skvelé jedlá sú raňajkové – lievance či palacinky, vajíčka na tisíc spôsobov, toasty, páročky, mangová ryža (mango sticky rice), kaše…! Paradoxné je, že väčšinou neraňajkujem, haha… 😁

Pohánková kaša

Bolo pekne a boli sme na bicykli! Zašli sme až do Ivanky pri Dunaji na delikátneho pečeného heika do Wigvamu a späť. Vedie tam krásna cyklotrasa, neprerušovaná, len plná cyklistov a korčuliarov (a to ešte nebola plná sezóna!). Heik bol naozaj mňam, mňam a ešte raz mňam! 😋

A keďže sme prišli priskoro (pozor, otvárajú až od 12-tej!), stihli sme aj kávu a koláčik (teda, koláčik som mala iba ja, nikto iný nechcel, lebo veď budú mať za chvíľu heika – pchá, prosím Vás, na dezert je miesto vždy, pokojne aj pred obedom, aj po obede!) v kaviarni u Štefánika (kaviareň sa vlastne volá Café Štefánik). Bolo trochu zvláštne, že vonkajšia terasa bola bez obsluhy – ešte trebalo aj riady zaniesť dnu… Nie som fajnová, ale v ceste Vám pri tom stáli ťažké dvere, ktoré trebalo ručne otvoriť – čo bol s plnými rukami riadu pre nečašníka trochu problém. Ešteže ľudia na kávu bežne chodia aspoň vo dvojici, jeden mohol otvárať a držať dvere, druhý nosiť riady. (Možno počas sezóny už obslúžia aj vonku? Alebo aspoň nechajú otvorené dvere?)

Koláčik a kávička v Café Štefánik

A koncom marca, začiatkom apríla som bola chorá…

perfekcionista a detailista, typický blíženec, malý rojko a veľký bojko, bloger, wannabe spisovateľ, knihomoľ, majiteľ malej-veľkej psej slečny, lolita, pseudo-otaku

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prejsť vyššie