Februárové trojbodkové radosti (a starosti)

Február bol pre mňa veľmi cestovateľský – aj tento rok som bola na služobnej ceste v Holandsku, nakuknúť na novú vianočnú kolekciu (bude to o lamách a yetim), no odskočili sme si aj do Nemecka. V Nemecku som bola prvý raz a nakoľko nás počas nášho pobytu vo voľnom čase (keby sa neriešil biznis) sprevádzal priamo náš biznis partner, teda reálny miestny obyvateľ, bolo to… iné. Večer sme sa boli prejsť po Düsseldorfe, ochutnať pivo v pravej nemeckej krčme (všetci aj v zime vonku na stojáka klebetia!), najesť sa v echt nemeckej reštike…

Holandský sklenník
Prekrásne strelície

Veľmi na mňa zapôsobil Gilbert. Ktorý mal brutálny prístup k životu! Brutálne pozitívny! S kýmkoľvek sa dal do reči – či so zákazníkmi od vedľajšieho stola v krčme, či s čašníkom v nemeckej reštike, s ktorým sa rozprával po taliansky –, tomu zaručene zlepšil deň! Chválil sa svojimi deťmi, mal plnú zásobu zážitkov a pozitívnych myšlienok… Podobný pocit som mala z coucha Petra Krištofoviča, z oboch sálala obdobná pozitívna energia a šírila sa vo vlnách. Inšpiratívni ľudia!

Vianočné lamy

Po návrate zo služobky (doma ma čakal Valentín!) som sa v práci príliš zaklimatizovať nestihla, v pláne totiž bola lyžovačka s mojím chlapom, mojím bratom a bratovou priateľkou. Ja som síce nelyžovala, iba popíjala horúcu čokoládu v bufete pod svahom, ale stihli sme aj ďalšiu snežnú turistiku k Studenovodským vodopádom či návštevu Tricklandie. Studenovodské vodopády v snehu boli celkom výzva, ale stretli sme tam i nevestu (ženích mi musel pomôcť, aby som sa im nezošmykla do záberu. 🤣 )

Zasnežené tatranské cesty
Studenovodské vodopády
Ja pod svahom

Do Tricklandie sa je celkom ťažko dostať, odporúčam rezerváciu v predstihu. A bola to celkom sranda, nasmiali sme sa veľa a ešte viac! Turistika je určite omnoho lepšia, ale na vyplnenie večera po namáhavej túre pokojne zájdite aj do Tricklandie. Sú odtiaľ dobré fotky – čo ale ocení skôr mládež a dorast a tiež deti. Pre bežného dospelého bez detí a potreby pravidelne aktualizovať svoje insta stories to bude skôr strata času.

Momentka z Tricklandie

A po návrate z lyžovačky sa naplno začali trampoty s mojím psom Molly, ktorej nakoniec, po dlhých peripetiách u dohromady štyroch veterinároch a stovkách eur za všakovaké vyšetrenia a nezaberajúce lieky, diagnostikovali autoimunitnú hemolytickú anémiu (IMHA). Ani sa mi o tom nechce písať, nakoľko s chorobou stále bojujeme, nechcem nič zakríknuť či uponáhľať… Možno raz o tom bude aj blog alebo aspoň insta story.

Chorá Molly u jedného z veterinárov

Dumám nad tým, či by sa podobné trampoty človeku (ako vážne choroby, ktoré majú ešte aj Vaši domáci miláčikovia 🙁 ) väčšmi vyhýbali, keby bral život tak živelne pozitívne ako Gilbert alebo Krištofovič z úvodu článku? 🤔

Alebo by sa mu síce nevyhýbali, ale omnoho ľahšie by ich úspešne prekonal, vyriešil, zažehnal? (Čo je tiež dosť dobré!)

Nevravím, že stačí, aby chorý človek tancoval a spieval: „Haleluja, vyzdraviem!“ a kašlal na lekárov, lieky a skutočnú liečbu. Ale musí to byť aj o prístupe… Aj Gilbert aj Krištofovič určite zažili aj zlé dni a neúspechy… Ale berú ich ako poučenia sa a ďalej sa zameriavajú na to dobré. Ak do niečoho idem s vedomím, že to i tak nemá zmysel, že i tak prehrám, stratím, neuspejem – šanca na prehru, stratu, neúspech sa reálne zvýši. A ak myslím pozitívne, situácia sa aj s väčšou pravdepodobnosťou pohne pozitívnym smerom. Či je to len nejaký sebaklam?

Veríte v silu pozitívnych myšlienok? Alebo je všetko len náhoda – a niekto má náhodou šťastie a niekto prosto nie? Hm… 🤔

perfekcionista a detailista, typický blíženec, malý rojko a veľký bojko, bloger, wannabe spisovateľ, knihomoľ, majiteľ malej-veľkej psej slečny, lolita, pseudo-otaku

2 komentáre

  1. HonkyTonkAngel
    19. júna 2019

    áno, treba byť optimista 🙂 tešiť sa z každého nového dňa čo máš, z maličkosti, treba sa usmievať 🙂 ja som bol včera na večeri s kolegyňou z Nemecka plus ešte jedna baba od nás a poviem ti, že my niekedy nevidíme do životov ľudí, čím všetkým si kto prešiel a niekedy zostaneme až zarazení nad tým, aký ťažký mal, či má život človek čo sedí vedľa nás a napriek tomu dokáže byť v pohode, byť plný života a zostať pozitívny 🙂 no a môj názor na prednastavenie mysle človeka, áno aj, prístup akým sa pozeráš na život robí strašne veľa ale človek by mal mať v sebe aj istú dávku pokory, proste keď idem do toho zo všetkým čo do toho môžem dať, tak to proste nemusí vydariť a treba to prijať ale zase tiež nie s mentalitou porazeného a uzatvoriť sa ale byť si proste vedomý, že si len človek, nie Boh a teda nemáš všetko vo svojich rukách. to, že mi nie sme naučený zobrať neúspech, že nás skôr učia ako v sebe pestovať ego a byť skôr zameraný na to čo nemám a čo by mi to prinieslo ak by som to mal, ako na to čo mám a čo z toho čo mám mi môže priniesť do života radosť a pokoj 🙂 ale to celé je také, že to nepríde lusknutím prsta, že sa tomu človek musí učiť celý život… tak držím palce a nádejam sa, že všetko bude fajn 😉

    Odpovedať
    1. Dada Baroková
      19. júna 2019

      Ďakujem za veľmi milý komentár. 🙂 Tiež to mám tak nejako podobne – byť optimistom je lepšie, ale netreba zabúdať na pokoru. Nemám rada takých tých veľmi hrdopyšných jedincov s egom ako svet, hoci sa stretávam skôr s tým, že im akosi všetko aj vychádza (lebo si povedali, že sú super, tak im všetko vyjsť predsa musí)… Treba si správne nastaviť myslenie, ale nie je to zasa až také jednoduché… Snažím sa na tom pracovať! 😀 Za palce veľmi pekne ďakujem. 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prejsť vyššie