Moja conová „timeline“

Rozmýšľala som, ako do nového blogu zahrnúť svoju conovú minulosť, keď presúvať všetky reporty by bolo trochu… neaktuálne. Nepresúvam totiž všetky články rad za radom, keby sa medzi novými článkami objavil report z Anime SHOW spred štyroch rokov, bolo by to… čudné. Nakoniec ma napadlo spísať iba niečo ako svoju conovú „timeline.“

Conujem od Anime SHOW 2008, prvého ročníka Anime SHOW, ktorý sa konal ešte v DK Dúbravka a trval iba jeden deň. Môj prvý dojem z conu bol, úprimne povedané, šok – keďže som na podobnej akcii nikdy predtým nebola a nikdy som nevidela toľko… pozoruhodne poobliekaných ľudí koncentrovaných na jednom mieste. V pôvodnom reporte na ich opis dokonca ani neviem nájsť vhodné adjektívum, no svojim čitateľom prízvukujem, že mám antropofóbiu a že som lakonický asociál. A tiež opisujem, že som sa tam cítila akosi cudzo – ako človek, ktorý tam prosto nepatrí, no rád by patril, preto sa na niečo hrá…

Fotografia neznámeho návštevníka cona

Od Anime SHOW 2008 som nevynechala ani jeden bratislavský con, na niektorých som strávila všetky dni, na Anime SHOW 2009 som napr. bola iba v piatok, pretože v pondelok začínali písomné maturity, na ktoré som sa celý víkend plánovala biflošsky pripravovať (hoci netuším, či to tak reálne aj bolo).

Na conoch som sa postupne začínala cítiť ako doma, od Comics salónu 2010 vyzdvihujem jedinečnú conovú atmosféru až do nebies. Veľmi sa mi páčilo na MangaFESTe 2011, lebo mal takú… útulnú atmosféru. Bolo tam málo ľudí (veľa ľudí asi odlákal Top Fest), takže sme sa pohodlne dostali i k DDR-ku a keď sme dali šancu spoločenským hrám (Duch!), zažili sme kopec zábavy. Aj Otakon 2011 pôsobil podobne útulne, oproti masovým istropolisovým conom to bola príjemná zmena.

Spoločnosť mi najprv robievali spolužiačky zo strednej – Kvetoslava, Antónia a raz i slečna Malvína (Comics salón 2010). Na Anime SHOW 2011 ma prvýkrát sprevádzala slečna Cecília, s ktorou chodím na cony veľmi rada, keďže sme susedky (a tak ma slečna odprevádza až domov a nemusím cestovať sama) a poznáme sa od mala. Na danom AS-ku som sa stretla aj s Tiou a väčšinu nedele sme strávili á la babská jazda, pretože Tiin boyfriend Philip hral takmer celý deň turnaj v Yu-Gi-Oh! Na Comics salóne 2011 so mnou bola Cecíliina sestra Matilda a na MangaFESTe 2011 mi spoločnosť robila S4 – Polly, yana a BB.

Na cone na DDR

Čo sa týka mojich „internetových známostí,“ ešte na Anime SHOW 2008 som sa mala (viac-menej spontánne) stretnúť so slečnou Wellferine, s ktorou som sa vtedy aktívne kamarátila cez internet, no ja som si ju nevšimla. A nevšimla som si ju ani na Comics salóne 2008, ktorý sa premiérovo konal v Istropolise a kde slečna Well celú sobotu behala s ceduľkou: „Hľadá sa slečna Ayamee.“ A tak končí príbeh o tom, ako som nikdy nestretla slečnu Wellferine

Na Comics salóne 2009 mi spoločnosť prvýkrát robila Myzarey a na Comics salóne 2011 si ma prvýkrát odchytila Luc, obe poznám vďaka blogu a mimo conov sa nevídame. Aj tinu-chan (badomen.blog.cz), spolublogerku z môjho rodného mesta (hoci som sa tu nenarodila, no bývam tu celý svoj život) vidím najčastejšie práve na conoch. 🙂 Cony zbližujú! 😛

Na Anime SHOW 2009 som videla jeden zo svojich najobľúbenejších filmov – Hellboy II, ktorý milujem, pretože má parádnu atmosféru – šialenú, akčnú, miestami vtipnú, fantazijnú s kopou podozrivých postáv so sivou pokožkou a strašidelnými očami. Chvíľu sme so slečnou Kvetoslavou fandili Fifinka pictures a ich filmom, no potom sa akosi odmlčali…

Vďaka conom som spoznala pár dobrých anime (napr. Ano Hi Mita Hana no Namae o Bokutachi wa Mada Shiranai, hoci som ho doma ešte nedopozerala, ako som pôvodne plánovala) a videla niekoľko ďalších skvelých filmov – v jedinečnej conovej atmofére sa dobre pozerá ešte aj Twilight sága. Z filmov vyzdvihujem District 9 s graciózne otvoreným koncom (chcem District 10!), Kick AssScotta Pilgrima (hoci toho som videla už pred Anime SHOW 2011, ale rada som si to zopakovala).

Od istej doby si na prednáškach robím poznámky, aj keď som nenapísala ešte žiaden článok na odprezentovanú tému, hoci sa chystám minimálne na japonské záhrady. Ľúbim prednášky a vážim si ich asi najviac – darmo, film či anime si pozriete i doma, ale prednášku na príjemne japanoidné témy vám len tak niekto neurobí!

Cosplay mi rok od roka príde kvalitnejší a cosplay divadlo považujem za jednu z najzábavnejších častí programu. Väčšinou nevynechám ani otvárací a záverečný program, už len kvôli zábavným moderátorom. A hádam každý rok si kúpim minimálne jeden lístok do tomboly, hoci som nikdy v živote nevyhrala, no raz to prísť musí! 😀

Na Anime SHOW 2009 som si okrem iného kúpila prívesok na mobil s Haruhi Suzumiyou, ktorý začal moju zbierku mobilových príveskov. V súťaži Original Fiction som súťažila s dvoma svojimi poviedkami a možno som nakoniec so svojou Neviditeľnou opicou vyhrala prvé miesto a prvé dva diely Twilight ságy… Hm, prečo ja vlastne už nepíšem poviedky?

Na Anime SHOW 2010 mi slečna Nezumi, ktorá organizuje hromadné objednávky pre slovenské lolity, doručila moje prvé loli šaty od Bodyline, a tak od Comics salónu 2010 chodím na cony už len ako lolita. Vďaka lolite si ma konečne začali všímať ľudia – teda, niežeby som bola rada stredobodom pozornosti, celkom mi vyhovuje nenápadne sa strácať v dave. No pred každým conom mávam neprimerané očakávania: že mi niekto taktne poklepe po ramene s nadšeným: „Hej, ty si Ayamee, teba poznám, čítam tvoj blog!“ a dáme sa do reči. Či dokonca že tam natrafím na svoju osudovú lásku, dokonalého chlapa, ktorý ma bude nútiť hrať Tekken 6 a konečne vďaka nemu dopozerám Soul Eatera, len aby som mu pri každej scéne s Blair mohla žiarlivo zakrývať oči.

Hoci sa žiadne osudové stretnutie ešte nekonalo, vďaka lolite na moju adresu padlo aspoň zopár milých hlášok, ktoré človeka skutočne potešia: „Aj toto je pekné!“ a: „Pekné šaty, celá pekná,“ či: „Hej, Alica!“ až dokonca hlášky typu: „Asi som sa zamiloval!“ (hoci od nie úplne triezveho mladíka). 😆 V lolite sa mi vďaka conom podarilo stretnúť už aj bratrancovu manželku (vzdialenejšia rodina netuší, že som lolita) a v MHD-éčke revízora. Na Comics salóne 2011 prebehlo prvé menšie fotenie s lolitkami zo slovenskej komunity a na Otakone 2011 sme mali aj malú loli módnu prehliadku.

Na Comics salóne 2010 som tiež prvýkrát ochutnala sushi a bohvieako mi nechutilo. Ach, nostalgia…!

Viem, že podaktorých po čase cony akosi prestanú zaujímať, pretože majú pocit, že je to každý rok o tom istom. Ja na ne chodím rada aj po rokoch a vždy sa nesmierne teším! Človek má príležitosť stretnúť sa aj s kamarátmi z druhého konca republiky, ktorých inak nevidí a môže mať oblečené čokoľvek, hoc aj lolitu, a to bez toho, aby sa na ňom polovica okoloidúcich odušu smiala. Cony pre mňa vždy predstavujú sľubné víkendy plné zábavy, po každom mi je tak smutno za priateľmi a spodničkou a lokničkami – na conoch sa prosto akosi väčšmi cítim sama sebou. 🙂

*

malý rojko a veľký bojko, bloger, wannabe spisovateľ, knihomoľ, psíčkar, ex-lolita, pseudo-otaku, geek vo výslužbe, no v poslednom čase predovšetkým mama

10 komentárov

  1. Polly
    25. marca 2012

    pekny prierez 😀 ja zazivam sok kazdy krat, kedy idem na podobnu akciu – ale taky prijemny, je to ako ked velke dievca hodia do krasneho detskeho sveta a je z neho zrazu vytesene decko, ktore jaci od radosti 😀 …naposledy som sa na cosplay sutazi pristihla pri tom ako sa zvlastne sialene rehnim a tlieskam ako retardovana – komplet v euforii… 😀 to mas ako vstup do ineho sveta, to je na tom to naj…

    Odpovedať
    1. Dada Baroková
      25. marca 2012

      Pekne povedané, Polly, aj ja som chcela niečo také napísať, ale nevedela som to vhodne zachytiť slovami! 😀

  2. Dada Baroková
    25. marca 2012

    Toto bude trochu od veci 😀 ale vďaka písaniu tohto článku som si uvedomila, že mám už roky rovnako dlhé vlasy a dlhšie prosto nenarastú! Môj sen o šialene dlhých vlasoch sa rozplynul… 🙁

    Odpovedať
    1. Kirari
      26. marca 2012

      Ale no, nádej umiera posledná!

    2. Polly
      26. marca 2012

      Hm..to sa stáva…mojej mamine napr. rastu iba po ramena..to je horsie ;/

  3. Kirari
    26. marca 2012

    Chuť sushi závisí aj na tom, ako bolo urobené…ja napríklad som jedla aj výborne urobené sushi, ale aj to druhotriedne. To druhé mi moc nechutilo…XP

    Odpovedať
  4. StandyB
    26. marca 2012

    Aya-chan …teraz normalne vidno na fotkach tvoj priebeh k lolite 😀

    Odpovedať
  5. Dada Baroková
    26. marca 2012

    Kirari, Polly – baby ďakujem! 🙂 Ale už dlhšie som sa chcela dať radikálne zostrihať (akože nie úplne „na chalana“, ale kľudne tak… po bradu 😀 ), teraz keď vidím, že mi už dlhšie vlasy asi ani nenarastú, asi do toho pôjdem v lete… 😀

    A samozrejme, že záleží aj od toho, aké sushi, Kirari 😀 Ja som počula taký názor, že skutočné, pravé sushi i tak ochutnáš jedine v tom Japonsku 😀 Tamto sushi bolo od sushi time, babám (Polly, yane a BB, keď sa nachomietneme k Polly a objednávame zo sushi time) od nich sushi chutí. Ale ja nie som človek, ktorému bohvieako chutia ryby (najradšej mám rybie prsty 😀 ) a celá ázijská kuchyňa má dáke pozoruhodné chute podľa mňa 😛 Aj keď mám rada rezance z krabičky 😀

    Standy, keď to človek tak rekapituluje, ako to šlo v priebehu rokov, pekne to vidím, ako som sa do conovania a lolitovania postupne dostávala. Možno by som mala spraviť aj loli timeline 🙂

    Odpovedať
    1. Kirari
      28. marca 2012

      Tak na tvoj „loli timeline“ som zvedavá…a ani ja moc morské „príšery“ nemusím. Ak sa mám priznať , viem, že je to ortorektické rúhanie sa, ale ja všeobecne moc ryby nejem. A surové sa duplom bojím jesť. Ale ak je sushi dobre urobené, a je to maki sushi so zeleninou vnútri… o pekný deň mám postarané… 🙂 😛

    2. Dada Baroková
      30. marca 2012

      Aj mne z toho sushi najviac chutilo to s uhorkou, keď tak 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prejsť vyššie