Príbeh jedného psíka…

Mala som šesť rokov, keď otec sprevádzal svojho kamaráta poľovníka k inému kamarátovi poľovníkovi po nového poľovného psa a mňa vzal so sebou pozrieť sa na šteniatka. A nakoniec sme si so sebou jedno vzali aj my – sučku trpasličieho jazvečíka dlhosrstého, posledné šteniatko, najmenšie a najslabšie, ktoré by možno nakoniec aj utratili, pretože by sa asi nepredalo…

Meno psíka bolo Cedra, ale pre nás s bratom, keďže sme boli ešte len malé deti, to bolo pomerne nezvučné až nezapamätateľné, preto sme ju hneď premenovali na Tinu – tak sa volala jedna jej sestrička, to meno sa mi akosi zapáčilo (aj keď mi teraz príde zvláštne, aby sa šteniatka z jedného vrhu volali Tina a Cedra, keďže chovatelia psíkov väčšinou pomenúvajú podľa abecedy…). Ako sa dalo čakať, maminka z malého šteniatkovského prekvapenia spočiatku vôbec nebola nadšená, no Tinka sa čoskoro stala rozmaznávaným miláčikom celej rodiny. 🙂

02 photo 2_zpsf251123a.jpg * Vonkuv zahrade v pupavach photo 1_zps18abbd67.jpg * Oddychujem v tieni photo 3_zps5780f5f0.jpg
*

So psími hračkami sa Tinka nikdy nehrala, ani keď bola malým hravým šteniatkom, ani keď bola staršia – uvažujem, ako sme sa spolu zabávali, no žiadnu konkrétnu hru si nepamätám… Asi nám prosto stačilo byť spolu a sem-tam sa vybrať na poriadnu prechádzku. 🙂

Tinka bola veľmi sofistikovaný psík (čo už naznačil fakt, že hračky pre ňu boli… prihravé), v jedle bola vyberavá a nezjedla hocičo (miestami z vajíčka vyjedla iba žĺtok a podradný bielok nechala nedotknutý). No na druhej strane vás pri jedle neváhala otravovať kvílením až dovtedy, kým ste jej tiež nedali ochutnať (a v rámci svojej prieberčivosti jej nie vždy chutilo, no ochutnať musela každý krát!) a niektoré jej spiace polohy tiež neboli práve hodné dámy… 😛 A aj tie výlety do krčmy na pivo so strýkom neboli bohvieako haute couture, hoci Tinka pivo, samozrejme, nepila, len dávala pozor na uja, aby to ani on nepreháňal. 😀

Ako vystavny kus! :D photo 16_zpsb825cbbf.jpg * Na vylete v lese photo 15_zpse435283b.jpg * Spinkame photo 13_zpsda025530.jpg
*

Tinka vlastne nebola bohvieako poslušný psík, dostali sme ju predsa ako deti a celú dobu sme sa spolu len hrali, nedostala bohvieaký výcvik. V postate ovládala len jediný povel a to: „Chyť lumpa!“, t.j. štekaj – ktorý ju naučil strýko. 😆 A sem-tam si aj sadla, keď ste ju o to slušne požiadali. 😛

A nebola ani poľovnícky pes, hoci ju otec so sebou do lesa párkrát vzal. Oveľa radšej sa len tak vyhrievala na slniečku, vždy si našla miesto, na ktoré dopadali slnečné lúče, vyhriate kachličky, a jednoducho si to užívala. 🙂

Ideeem! photo 6_zpse57bdd3d.jpg * S panickou photo 5_zps3f0da365.jpg * 14 photo 14_zpse15d1a86.jpg

Keď už bola staršia, dali sme jej na mieru ušiť psí oblečok – drahý, teplučký, so štýlovým maskáčovým vzorom a ešte štýlovejšou kapucňou –, aby jej v zime vonku nebola zima. Samozrejme, že ho nechcela nosiť – keď nad tým teraz tak uvažujem, na dáku maskáčovú mikinu bola asi priveľká dáma. 🙂

Spávala so mnou v posteli a aj keď to bol malý psík, dokázala sa neskutočne rozťahovať – ale myslím, že tu všeobecne platí: čím menší pes, tým viac miesta v posteli zaberie. 😛

Nenávidela kúpanie – asi za to mohol šampón alebo atmosféra kúpeľne, kúpať sa v jazere za mestom jej zasa až taký problém nerobilo.

Nosila ružový obojok s rolničkou, takže stále cinkala.

Na balkone photo 4_zps04d74ecb.jpg * Kuk! photo 8_zpsd1352883.jpg * Ucime sa photo 10_zps32865c44.jpg
*

Sesternica ju volala Kristína, no mala kopec mien. Niekedy bola prosto Tina (najmä vtedy, keď neposlúchala!), no najčastejšie Tinka až Tinuška či Tinuliatko. No bola aj Tinka-Pinka, Bubi či jednoducho Maličká. 😛

Keď bola ešte staršia a dlhé prechádzky už nezvládala, venčili sme ju s maminkou aspoň okolo bloku. 🙂

No posledné mesiace najradšej spinkala a užívala si zaslúžený psí dôchodok, aj keď ju už sem-tam potrápili aj dáke tie choroby… I tak mi však prišla ako taký highlander, akoby bola priam nesmrteľná 😛 – veď v decembri by mala už sedemnásť rokov!

Na prechadzke okolo bloku photo 7_zps600a0525.jpg * V zahrade photo 12_zps04641d4f.jpg 
*
Oddychujem photo 9_zpsd52ef5ba.jpg * Spinkam so svojou oblubenou dekou photo 11_zps7fa9d158.jpg

Nikto však nie je nesmrteľný a Tinka v stredu zaspinkala… Posledné dva dni jej už bolo veľmi zle, preto sme museli zavolať veterinára, aby ju uspal. Bolo to ťažké (a ešte dlho sa budem sama seba pýtať, či sme urobili dobre, či to bolo skutočne nutné…) a mne je za ňou neskutočne smutno – bola tu predsa vždy, pomaly celý môj život, ľúbim ju 🙂 a keďže nie som práve socializačný typ a spoločnosť ľudí väčšinou bohvieako nevyhľadávam, frázu: „pes, najlepší priateľ človeka,“ nepovažujem len za prázdne slová, nech to znie akokoľvek fanaticky, Tinka skutočne patrila medzi mojich najlepších kamarátov.

Bola členom našej rodiny, prísť domov a nemať koho pohladkať je také… neskutočné! Chýba mi jej šťastím rozvrtený chvostík…

Človek celý deň nepočuje ani raz zazvoniť rolničku a zrazu má pocit, akoby celý svet stíchol…

Všetkým nám veľmi chýbaš, moja Maličká… 🙁

*

Share on Facebook0Tweet about this on TwitterShare on Google+0Pin on Pinterest0

16 názorov k “Príbeh jedného psíka…

  1. mala som moznost ju osobne poznat aj jej dat piskotku a pohladkat …velmi milucka ….
    Dadi viem ze je to otrepane ale je na lepsom mieste a uz sa nam viacej netrapi…..ostane navzdy s tebou v spomienkach 😉 uprimnu sustrast

  2. Je mi ľúto Tinušky a súcítim s tebou. Tiež máme psíka už 6 rokov, tiež je to taký posteľový maznáčik a bojím sa dňa. keď nás opustí. Ja som sa presťahovala, takže ho vídam už len zriedka a je až neskutočné, ako mi chýba. Človek, ktorý takéhoto člena rodiny nemá, asi ťažko pochopí tvoje citové rozpoloženie a smútok za Tinkou, ale ja to chápem. Mnohokrát dokonca tvrdia, že majitelia domácich miláčikov majú radšej zvieratá ako ľudí. No bodaj by nie, veď zvieratká – hlavne psíky – nás ľúbia bezhranične, tak je prirodzené, že im tie pocity aj vraciame. A nemaj výčitky, myslím, že Tinka mala šťastný život a je dobré, že sa v starobe ďalej netrápila.

  3. Od zaciatku som mala pocit, ze tento clanok takto skonci a teraz sa mi az slzy tisnu do oci…. myslim, ze zvieratka maju praveze „vyhodu“, ze ich môzeme uspat, ked im je najhorsie… bolo by hrozne pozerat sa na to ako sa Tinka trapi,… ocividne prezila stastny zivot a odisla vo svoj spravny cas.
    je mi to ale luto ;(

  4. Ale si zober, že aký dlhý a pekný život mala!!! To si nemôže povedať každý pes! =) „Psíka môjho detstva“ sme museli uspať už v jeho 7. rokoch – mal šedý zákal na očiach a do všetkého narážal, chudatko….potom už len polehoval ….
    inak strašne mi pripomína tú psiu slečnu z Lady a Trump… nie plemenom ale takou tou nonšalantnosťou, ktorá z nej ide…bola to fakt dáma!XDDD eeee…teda vieš čo myslím….XD

  5. Je mi to ozaj ľúto. Tinka bola fakt krásny havko 🙂 Určite máš aspoň na čo spomínať a nepochybujem o tom, že Tinka sa s vami mala tiež skvele! 🙂

    Aj keď som ja osobne nikdy nemala psíka alebo akékoľvek domáce zvieratko, ku ktorému by som sa každý deň vracala a trávila s ním čas, celé detstvo sme s bratom a bratrancami strávili u starkých s ich psom Bobinom. Ten bol ešte šteniatko, keď som mohla mať tak tri roky. Takže sme s ním strávili vlastne celý jeho život. Minulý rok, práve keď som nastúpila na výšku, mi naši cez skype oznámili, že ho museli dať uspať, pretože mu bolo už ozaj zle. Vtedy mi prišlo úplne ľúto, že som sa s ním nemohla ani rozlúčiť 🙁

    Na 60-tku (asi pred ôsmimi rokmi) sme starkému kúpili ďalšieho psa – zlatého retrievera Bakyho, ktorému sa riadne potešil 🙂 Teraz je už teda Baky len so starkou, no tohto psa som si neskutočne obľúbila. On sa vždy tak poteší, keď prídeme na návštevu a teraz, keďže brat robí v Bratislave a ja študujem v Brne, väčšinou sa Baky hráva s mojim bejby bračekom 😀 Ale strašne sa mi páči, ako ten pes absolútne neublíži malému dieťaťu. Aj keď mu (naschvál!) stúpi na chvost, alebo ho ťahá za srsť, alebo ho ten krpec mláti papekom, Baky jednoducho zatne zuby a nechá si to.

    1. Ďakujem za milý komentár, Tammy! A Bakyimu prajem veľa trpezlivosti s tvojím bejby bračekom 😀 – ale určite sa majú radi, takže to je také kamarátske doťahovanie sa! 🙂

  6. ajej…pamätám si ako si ty písala mne, keď odišla naša Roxinka a teraz píšem ja tebe…je mi to naozaj ľúto, sedemnásť rokov je strašne veľa, hlavne ak psík prežije s tebou značnú časť života, určite máš pocit, že odišiel kúsok teba…ja som sa ani po vyše roku ešte úplne nezmierila s osudom, keď som bola doma nie raz mi prišli na rozum smutné spomienky…ja mám síce ľudí celkom rada, ale zvieratá sú niekto kto častokrát dokazuje oveľa lepšie čo znamená skutočné kamarátstvo, láska a pod. a hlavne psy..

    1. Ďakujem, Evi. 🙂 Veru, aj u mňa je to stále smutné, aj keď odvtedy prešlo pomerne dosť času a nakoniec mi brat teda veľmi rýchlo aj nanútil nového psíka… Tinku, samozrejme, nenahradí nič, ale fakt som rada za nové šteňa, bez Molly by mi bolo ešte smutnejšie. 🙂

    2. chcela som ti napísať, že nový hafan by isto pomohol, brat dobre spravil :)..my sme už ďalšieho nemali, asi preto je to pre mňa stále smutná a živá téma..

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *