G ako „Guerrilla marketing“

Guerrilla marketing bola témou bakalárskej práce, do ktorej som sa zamilovala na prvý pohľad (aj keď som bakalárku nakoniec písala na inú marketingovú tému, pretože guerrillu mi vyfúkla istá Jana D.). Respektíve skôr na druhý, keďže som pôvodne netušila, čo guerrilla marketing je. No znelo to zaujímavo – aj keď guerrilla s guaranou nemá absolútne nič spoločné, guerrilla mi evokovala práve guaranu, energiu, akciu! Možno preto, že obe začínajú na to netradičné písmeno „gé.“ A v konečnom dôsledku, keď som si guerrilla marketing vygúglila, som vlastne zistila, že som s tou guaranou možno nebola až tak mimo – guerrilla marketing je energický marketing!

F ako „Farby“

Keď sa na blogu.cz pri téme týždňa objavili farby, hovorím si, čože je už len toto za stupídnu tému, čo sa dá obšírne povedať o… farbách? No potom som si spomenula, že som farby pôvodne sama chcela spracovať vo svojej abecede… Pretože farby vlastne zaujímavé a sa o nich napísať veľa: o ich význame – na človeka dokážu pôsobiť psychologicky, pôsobia v rámci priestoru (v miestnostiach tmavých farieb vraj čas ubieha pomalšie, svetlé miestnosti zasa stimulujú aktivitu) i v móde –, o aurách…

E ako „Ex libris“

Ex libris je termín latinský a v doslovnom preklade znamená „z kníh toho a toho, tej a tej“ („from the books of…“). Ide o malý štítok z vnútornej strany obálky knihy, na ktorej je uvedené meno jej majiteľa. Ex libris sa používali hlavne v dobách dávno minulých, hoci možno i dnes natrafíte na knižku, ktorá má na prvej (alebo druhej, aj keď by to správne exlibrisovsky mala byť tá úplne, úplne prvá, nalepená na tvrdom obale knihy) strane predtlačený malý štítok (alebo pečiatku) s nápisom na štýl: „Táto kniha patrí“ a následne voľným miestom, kde by sa mal jej majiteľ podpísať.

D ako „Dvojčatá“

Dvojčatá sú niečo, čo ma hádam až zvrátene fascinuje! Sama by som túžila stať sa raz matkou dvojčiat, aj keď viem, že mať dvojičky nie je len dvojitá radosť, ale aj dvojitá starosť. Nie, vlastne to neviem – aká je výchova dvojičiek náročná, dokáže reálne pochopiť asi až mamička dvojčiat s osobnou skúsenosťou. Rovnako ako vzťah medzi dvojčatami dokáže pochopiť hádam len ten, kto sám pochádza z dvojčiat. Napriek tomu sa však pokúšam dvojčatá čo najviac spoznať. 🙂

C ako „Cintoríny“

Nechcem, aby tento článok vyznel dáko morbídne. Alebo úchylne. A už vôbec nechcem, aby sršal dákou morbídnou úchylnosťou či úchylnou morbiditou. V tomto nie som nijaký extrémne veľký weirdo, cintoríny ma až tak nelákajú. Len ma táto téma na Dušičky akosi napadla – článok bol pôvodne písaný a zverejnený práve v tomto období. Lebo cintoríny sú vlastne pozoruhodné miesta – harmonicky sa tam miesi príroda a umenie s históriou dávnou či nie tak starobylou. Majú jedinečnú, možno trochu desivú, skľúčenú, mlčanlivú atmosféru; človek medzi studenými náhrobkami cíti až posvätnú úctu. Spomenúť si na zosnulých známych; pristaviť sa pri hrobe významnej osobnosti, ktorú ste osobne ani nepoznali, no aj tak ste ju možno obdivovali… Vedeli ste napr., že v 19. storočí – predtým ako sa rozmohla éra verejných parkov – rodiny voľné chvíle trávili pokojným oddychovaním či rovno piknikovaním na cintorínoch?

Existuje niekoľko rebríčkov najzaujímavejších, najnetradičnejších, najslávnejších svetových cintorínov, neviem si vybrať ten… najsprávnejší. Môj rebríček je kombináciou hneď niekoľkých, výberom cintorínov, ktoré na mňa najväčšmi zapôsobili.

Prejsť vyššie