E ako „Ex libris“

Ex libris je termín latinský a v doslovnom preklade znamená „z kníh toho a toho, tej a tej“ („from the books of…“). Ide o malý štítok z vnútornej strany obálky knihy, na ktorej je uvedené meno jej majiteľa. Ex libris sa používali hlavne v dobách dávno minulých, hoci možno i dnes natrafíte na knižku, ktorá má na prvej (alebo druhej, aj keď by to správne exlibrisovsky mala byť tá úplne, úplne prvá, nalepená na tvrdom obale knihy) strane predtlačený malý štítok (alebo pečiatku) s nápisom na štýl: „Táto kniha patrí“ a následne voľným miestom, kde by sa mal jej majiteľ podpísať.

pictures from Flickr

* * *

Klasické ex libris zvyčajne obsahuje samotný nápis „ex libris“ a následne meno; potom motto, slogan; rodový znak, erb, emblém alebo akýkoľvek iný výtvarný motív, ktorý sa vzťahuje na vlastníka knihy. To znamená, že nie každá kniha má svoj špeciálny ex libris, ale každý vášnivý čitateľ má svoj vlastný, jedinečný ex libris, ktorým si potom označí každú svoju knihu. Ex libris teda poskytuje cenné informácie o pôvode knihy a tiež je tak trochu pastvou pre oči – väčšinou sa s ich dizajnom, estetickou úpravou pekne vyhralo (poznáme umelcov, ktorí sa venovali špeciálne tvorbe dizajnov ex libris).

Predchodcovia ex libris sa datujú už do doby vlády Amenophisa III. v starovekom Egypte (1391 – 1353). Ale také tie pravé, skutočné ex libris sa vyvinuli z nápisov v knihách, ktoré boli bežné v stredovekej Európe. Jedným z najznámejších ex libris je malý, ručne maľovaný drevoryt, ktorým sa označovali knihy kartuziánskeho kláštora Buxheim, jeho motív navrhol jeden z bratov tohto rádu. Sú teda staršie ako kníhtlač, objavovali sa už v starých rukopisných kódexoch a na začiatku ich používali predovšetkým panovníci, šľachtické rody a kláštory.

pictures from Flickr

*

Najstaršie tlačené (pretože neskôr sa zvykli dávať špeciálne tlačiť do tej ktorej knihy) ex libris pochádzajú z Nemecka 15. storočia. História ex libris ako symbolickej, dekoratívnej tlače používanej na označenie vlastníctva kníh sa teda začala v Nemecku a to dlho predtým než sa táto „móda“ rozšírila do ostatných krajín. Vo Francúzsku a Anglicku sa ex libris uchytili až v 17. storočí. Anglické ex libris, na rozdiel od „pôvodných“ nemeckých pracných, prezdobených, mali pozoruhodne jednoduchú kompozíciu. „Dizajn“ ex libris sa ale aj vyvíjal, v priebehu času ho ovplyvňovali aktuálne umelecké smery (v rokoku boli ex libris napr. omnoho „divokejšie“ ako kedykoľvek predtým) či vplyvy známych dizajnérov a architektov.

Väčšina starších ex libris bolo erbových, tie novšie sú zasa skôr obrazové – obsahujú akýkoľvek obrázok, motív, ktorý si majiteľ knihy zvolí ako svoju exlibrisovú prezentáciu. Pôvodne boli ex libris totižto záležitosťou najmä šľachticov a tí sa radi oháňali rodovými znakmi. Na začiatku 20. storočia sa vďaka pokročilejšej technológii tvorba ex libris zjednodušila (v zmysle, že na začiatku trebalo každý napr. ručne namaľovať, až neskôr prišiel zázrak tlače a pod.) a tým pádom aj zlacnela a vlastný ex libris si mohol dovoliť i obyčajnejší smrteľník, ktorý nemal modrú krv a erb, preto si dal navrhnúť dáky ten obrazový motív, ktorý sa mu páčil.

pictures from Flickr

* *

Dnes sa ex libris skôr zbierajú, akoby si nimi niekto aktívne podpisoval svoje knihy. Prvá spoločnosť zberateľov bola založená v roku 1891 v Anglicku. Dnes existuje viac ako 50 „národných“ (o slovenskej neviem, ale česká existuje) spoločností zberateľov ex libris, ktoré zoskupuje Medzinárodná federácia ex libris spoločností (FISAE), ktorá každé dva roky usporadúva celosvetové kongresy.

Ak sa raz budem veľmi nudiť, možno si navrhnem vlastný ex libris a dám si ho v dákej tej tlačiarenskej firmičke vytlačiť na nálepky, ktorými si potom podpíšem celú knižnicu. 🙂

*
*

Zdroje a zaujímavé odkazy: www.exlibrisweb.cz | wiki
*