{ poviedka } Medzitým

Moja poviedka z roku 2011, jedna z tých, na ktoré som vlastne aj celkom hrdá. 🙂 Vznikla v rámci pisálkovského projektu „(M)učiareň“, kde mal človek na dvanásť vopred zvolených tém každý mesiac napísať jednu poviedku. A keď počas mesiaca tvoriť nestihol, za trest od svojho (m)učiarenskeho partnera dostal ďalšiu trestnú tému, ktorú musel v nasledujúcom mesiaci taktiež spracovať. Trestné poviedky sa udeľovali za každú nenapísanú poviedku, takže nám so slečnou Cecíliou ich počty čoskoro rástli priam geometrickým radom, ešte stále mám „v zásobe“ 63 (!) tém, ktoré by som mala niekedy spracovať, aby som mala čisté (pisálkovské) svedomie. 😛

Medzitým

„Chvíľu som tu nebol, čo sa stalo medzitým?“ spýtal sa nenútene, bez akéhokoľvek úvodu, bez akéhokoľvek ospravedlnenia.

Jayovo srdce vynechalo úder a potom sa divo rozbúšilo. A aj tak mal pocit, akoby všetko zrazu spomalilo, akoby sa čas v parku zastavil. Vtáky prestali štebotať, listy prestali šumieť, utíchol i detský smiech a ľudské hlasy, akoby celý svet napäto čakal len na to, ako Jayden zareaguje.

Bilo sa v ňom hneď niekoľko pocitov. V prvom rade nemohol uveriť, že po toľkých rokoch počuje jeho hlas. Prišlo mu to ako prelud, ako sluchová halucinácia – ostatne, istú dobu po tom, čo Jordan odišiel, sa mu zdalo, že sem-tam počuje jeho hlas: „Čo to zasa vyvádzaš, Jay?!“ alebo: „No tak, Jay, dávaj na seba aspoň trochu pozor, keď ťa nemôžem strážiť ja!“ Ale ako roky plynuli a Jay sa s jeho odchodom začal vyrovnávať, hlasy utíchli. Tak prečo sa opäť ozývajú, prečo mu nedajú pokoj?!

Jayovo srdce zúrivo búšilo, ešte stále nevystrčil nos z knihy, ktorú čítal, dokým ho Jordan nevyrušil, akoby sa za ňou mienil čo najdlhšie skrývať, za jej hrubým obalom sa cítil bezpečne. Vedel, že sa raz musí otočiť a overiť si, či si ku nemu skutočne prisadol on, jeho Joo, no ten okamih mienil čo najdlhšie odďaľovať.

Čo mal robiť, čo, ako mal reagovať? Mal sa tešiť, vrhnúť sa mu nadšene okolo krku? Veď sa predsa vrátil, konečne sa vrátil domov! Nečakal Jayden celú tú dobu práve na toto, na bratov návrat?

Alebo sa mal na neho hnevať, hnevať sa preto, lebo len tak odišiel, bez akéhokoľvek vysvetlenia? A rovnako nenútene sa aj vrátil, bez ospravedlnenia, len s otázkou, čo sa stalo medzitým? Medzitým?! Nepočuli o ňom celých šesť rokov, šesť rokov! Čo sa stalo medzitým sa nedalo zhrnúť jednou vetou!

Jayden prudko zatvoril knihu, zabudol do nej vložiť záložku. Na jednej strane túžil po tom, aby tam skutočne sedel Joo a oslnivo sa na neho usmieval tým svojim šibalským úsmevom. No na strane druhej… Prečo by sa Joo vracal? Teraz, po takej dlhej dobe…

Bolo múdre sa nádejať, bolo múdre sa hnevať? Možno sa Jayove sluchové preludy na chvíľu vytratili, aby sa teraz vrátili ako riadne halucinácie – audio-video, zvuk i obraz…

A keby to aj bol Joo a nie iba jeho prelud, prečo by ho Jay mal vítať nadšene? Najmä keď sa vrátil len tak, akoby sa nič nestalo… Mal začať úprimne precíteným ospravedlnením: „Prepáč, že som odišiel! Ale vrátil som sa a sľubujem, že ťa už nikdy neopustím!“ Nie hlúpymi otázkami!

„Ty sa pýtaš, čo sa stalo medzi…?!“ začal Jay zostra, otáčajúc hlavu pomaly do strany. No nestihol to dopovedať, pretože pohľad na Jordana mu priam vyrazil dych.

V prvom okamihu mu hlavou prebehla nadšená myšlienka: „Je to on, vrátil sa! Konečne sa vrátil!“ No vzápätí ju vystriedala hŕba negatívnych pocitov, ktoré sa náhlivo prelínali jeden cez druhý: „Prečo ma opustil?! Prečo sa vrátil teraz, keď som sa s jeho odchodom konečne vyrovnal?! Prečo sa vrátil len tak, bez varovania, bez vysvetlenia, bez ospravedlnenia?! Prečo, prečo, prečo…?! A je to vôbec on?!“

Jordan už vôbec nevyzeral ako Joo, už vôbec nevyzeral ako Jay, už vôbec sa na seba nepodobali. Keby mu tvár nezdobil ten jeho typický šibalský úškrn, Jay by ho ani nespoznal. Už nebol tým večným dieťaťom ako kedysi, dospel a jeho črty zmužneli, akoby nabral skúsenosti, ktoré mu život viditeľne vpísal rovno do tváre. Jeho vlasy stmavli, mal akýsi štýlový účes, ktorý by na väčšine mužov vyzeral smiešne, no na ňom nie; jeho oči boli tiež akési tmavšie, ale možno za to mohlo iba to, že mu pohľad stvrdol – možno sa usmieval, ale jeho oči vraveli čosi iné, boli neprirodzene chladné, akési neúprimne.

Bol pohodlne zvalený na lavičke, pravá ruka ležérne prehodená cez operadlo, no elegantné sako na tričku s veselou, farbistou potlačou – stále mal rád komiksy alebo si niekdajšiu lásku k nim pripomínal aspoň obrázkom na tričku – a preložené nohy mu dodávali nádych nenútenej elegancie.

„… medzitým?!“ dopovedal konečne Jay, pričom poslednú slabiku vyslovil takmer nečujne, šeptom.

Len sa na Joa díval a nútil sa pozbierať v sebe dostatok výčitiek, ktorými ho mal zákonite zahrnúť. A Joo na tie slová plné nenávisti pokorne čakal s ležérnym úsmevom na perách, čo Jaydena naštvalo ešte viac.

„Vieš, čo sa stalo medzitým?!“ podarilo sa Jayovi konečne nadýchnuť a nahnevané slová sa z neho už len tak valili, aj keď sa snažil udržať si nenútený tón, aký Joo dokázal používať za každej situácie, „Vyhodili ma zo školy, pretože si ma tu len tak nechal a ja som bol z toho taký zúfalý, že mi na ničom zrazu nezáležalo, na škole najmenej! Marleen ma opustila, lebo sa na mňa a moje zúfalstvo nemohla pozerať, čomu si určite šťastný, pretože keď si ju nechal ty, nebolo by spravodlivé, keby som s ňou zostal ja! A možno ťa poteší i to, že naša matka sa z tvojho nevysvetliteľného odchodu úplne pomiatla, čiže tvoje tvrdenia, že je šialená, konečne zdokumentoval i miestny psychiater! A otec… Náš otec je mŕtvy, Jayden, zomrel pred dvoma rokmi!“ Jay si ani neuvedomil, že kričí.

A Joo sa neustále len usmieval, hoci po informácii o otcovej smrti jeho úsmev trochu ochabol. Stále však neprichádzalo to, na čo Jayden celú dobu čakal, obyčajné, prosté a výstižné: „Mrzí ma to, Jay…“

„Prečo si sa vlastne vrátil, Joo, keď sa nemieniš ani ospravedlniť, ospravedlniť za to všetko, čo si medzitým nepriamo spôsobil?!“ kričal Jay ďalej, „Alebo na to poďme poporiadku – prečo si vlastne odišiel?!“

„Ospravedlnenie odo mňa počuť nebudeš, ale môžeš sa ospravedlniť ty mne,“ predniesol Joo pokojne.

Ospravedlniť sa? On jemu, Jay Joovi? To Joo odišiel, to Joo opustil Jaya!

„Na čo sme tu boli obaja? Nepotrebovali ste aj mňa…“ odvetil Jordan jednoducho, pokúšajúc sa to Jayovi objasniť alebo práve naopak, čo najviac ho zmiasť, „Bol si tu už ty, tak na čo aj ja? Boh dobre vie, prečo nemá dvojča každý; škoda len, že sa mu niekedy podarí urobiť chybu a miesto jedného dieťaťa sa narodia deti dve…“

Jay na neho neveriacky zízal. Čo tým chce povedať, že sa nemali narodiť ako dvojčatá, že sú len omylom prírody?

„Nechcel som žiť tvoj život, nechcel som byť tebou. Preto som odišiel. A urobil som dobre, pozri sa na mňa – som slobodný; keď sa pozriem do zrkadla, konečne v ňom vidím seba, nie teba!“ vysvetľoval mu Jordan vecným tónom bez prímesi akejkoľvek emócie, „Nie je to moja vina, že si nedokázal ďalej žiť svoj život so svojimi rodičmi a svojou Marleen… Ak ma chceš z niečoho obviňovať, tak nie z toho, že som vás opustil, že som opustil ich – veď nikdy neboli moji, boli len tvoji. Obviň ma z toho, že som opustil teba. Ale som rád, že som to urobil.“

O čom to Jordan hovoril? Kto žil v koho tieni – Jay v Joovom alebo Joo v Jayovom; kto bol vždy ten lepší a obľúbenejší – Jay alebo Joo?!

Jaya nikdy nenapadlo porovnávať to, veď bez brata sa ani necítil celý, vždy boli predsa spolu, všetko robili spolu, neodlúčiteľní, neoddeliteľní! Boli to predsa ich rodičia, nie jeho rodičia; boli to predsa ich kamoši, ich partia, nielen jeho a aj Marleen predsa randila s nimi oboma! Bol to ich život, nielen Jayov!

„Prečo si vlastne tu?“ zašepkal Jay akosi porazene. Na predošlé obvinenia ešte nedokázal reagovať. „Prečo si sa vrátil?“

A Joo sa iba zasmial: „Nevrátil som sa, len sa lúčim. Urobil som chybu, keď som ti nepovedal zbohom. Som tu, aby som to napravil.“

Jaya v tom okamihu napadlo, že si z neho Joo robí srandu – nemohol sa predsa vrátiť iba preto, aby opäť odišiel, bolo by to hlúpe. Všetko, čo mu Jordan pred chvíľou povedal, bolo riadne hlúpe, nezmyselné, nemysliteľné – tak to predsa vôbec nebolo, ľúbili sa, nie nenávideli! A nech sa medzitým stalo čokoľvek, nech sa obaja zmenili akokoľvek, stále sa ľúbia!

„Čo to… hovoríš?“ Jayden sťažka prehltol. Musel sa prestať pozerať do tých jeho chladných očí, pohľad presmeroval neurčito pred seba a napriek tomu, že bol už dávno dospelý a neplakal ani len na otcovom pohrebe, do očí sa mu začali zlovestne hrnúť slzy. Zopárkrát zaklipkal očami, aby ich potlačil.

„Hovorím ti zbohom.“

A keď sa Jay vzápätí pozrel na lavičku vedľa seba, nik tam už nesedel. Park bol úplne prázdny a zlovestne tichý, vtáky neštebotali, koruny stromov neševelili. Svet bez Jordana nielenže stíchol, pomaly sa z neho vytrácali aj farby, až úplne nevybledol, stala sa z neho iba rozmazaná, šedivá machuľa. A potom sa svet úplne zastavil a Jay si mohol v hrobovom tichu a ničote vychutnávať svoju nočnú moru.

Oddeľovač

„Najprv som nechápala, prečo vaši rodičia z domu vyhodili Joa a nie teba, ale myslím, že teraz tomu už rozumiem,“ položila Marleen na Joov hrob žltú ružu.

Jay kľačal pri náhrobku a rukou prechádzal po bratovom dátume narodenia a úmrtia, číslice boli také čerstvé, až mal pocit, že sa mu na bruškách prstov zachytia čiastočky striebra, ktorým bol nápis prifarbený.

Joo si to vedel zariadiť – notár v jeho závete našiel žiadosť, aby po pohrebe kontaktovali jeho rodinu, preto Jayden s Marleen vycestovali na druhý koniec sveta, aby mohli položiť kvety na jeho studený pomník. Aký to malo zmysel, opäť sa stretnúť až po smrti? Nestačilo, že ho v nočných morách strašili jeho preludy, musel ho strašiť ešte aj jeho duch?

„Kedysi, v istých kultúrach, keď jedno z dvojčiat spáchalo dáky zločin, potrestali ho tak, že na smrť odsúdili nie jeho, ale jeho nevinné dvojča. Pretože verili, že prísť o dvojča je najväčší trest, horší ako smrť,“ rozvíjala Marleen svoju úvahu ďalej. Jej tón však nebol súcitný, ako by sa patrilo, Marleenin hlas znel, akoby už roky postrádal akékoľvek emócie.

„Bol si otrasný syn a ešte horší brat, Jayden. Jordan ťa tak strašne obdivoval, zbožňoval a ty si si z neho spravil úbohého pajáca, na ktorého si si spomenul až vtedy, keď si sa nudil a nik iný sa nechcel nudiť s tebou. Zazlievala som vašim rodičom, že nevykopli teba, Joa mi prišlo ľúto, myslela som si, že jeho krehkú dušu svet prevalcuje. Ale počul si, ako pekne o ňom rozprával ten starý notár,“ a pri spomienke na jeho slová sa usmiala, hoci jej tvár pri tom pôsobila akosi strhane, „Teraz vašich rodičov už chápem. Vzali ti ho, lebo si si ho nezaslúžil, vzali ti ho, lebo to bol tvoj trest,“ a po tom, čo ho láskyplne pohladila po ramene, odišla k neďalekej lavičke, aby Jaydena nechala s Joom osamote.

Chvíľu sa za ňou díval, sadla si presne tam, kde vo svojich nočných morách sedával on sám – nebol to park, bol to cintorín, preto to strašidelné ticho…

Ešte stále mlčky kľačal v tráve, no pohľad neupieral na pomník, stále sa díval na lavičku, akoby čakal, že si k Marleen každú chvíľu prisadne podivuhodný elegán v tmavom saku a farbistom tričku s vyobrazením komiksovej postavičky. Ruku mal však natiahnutú k náhrobku, prstami obťahoval slová epitafu vytepaného do chladného kameňa: „A medzitým hľadím do zrkadla a vidím v ňom teba.“

*

Share on Facebook0Tweet about this on TwitterShare on Google+0Pin on Pinterest0

4 názory k “{ poviedka } Medzitým

  1. Napriek menším gramatickým nezrovnalostiam a občasnej zmätenosti (to bolo spôsobené tým, že sa mi občas plietli mená) sa mi to veľmi páčilo. Také tajuplné a mysteriózne. Dvojčatá mám rada, je fascinujúce, že môžu existovať takí navlas podobní a prepojení ľudia.

    A ináč tvrdenie, že „v istých kultúrach, keď jedno z dvojčiat spáchalo dáky zločin, potrestali ho tak, že na smrť odsúdili nie jeho, ale jeho nevinné dvojča. Pretože verili, že prísť o dvojča je najväčší trest, horší ako smrť“, je naozaj pravda?

    1. Ďakujem. 🙂 Ono to malo byť mierne zmätené, chcela som dosiahnúť, aby sa dvojčatá plietli aj v poviedke tak, ako by sa ti plietli navlas rovnaké dvojčatá, keby si ich prvý raz stretla a bližšie nepoznáš ich povahy, takže ich nevieš prosto rozoznať. 🙂 Až na konci sa to malo čitateľovi dáko utriediť, že kto je kto a ako to bolo. 🙂

      Čo sa týka gramatických nezrovnalostí, kľudne špecifikuj, to sa dá predsa ľahko opraviť (na toto si dávam pozor, ale aj mne môže sem-tam niečo uniknúť)! 🙂

      Čo sa týka toho hrozivého tvrdenia, mala by to byť pravda… Dvojčatá sú mojou „úchylkou“, keď som o nich písala článok, trochu som preliezala internet a našla som i toto tvrdenie – myslím, že šlo o dáke africké kmene alebo indiánske? Nie som si istá… Ale, samozrejme, nie všetko, čo sa píše na internete, musí byť ešte pravda. 🙂

    1. Hahaha, pamätám, že som ti niečo posielala, nevedela som, že aj tieto tu dvojčatá, ale tak čo by som Polly vlastne poslala, ak nie dvojčatá? 😀 Ďakujeeem za pochvalu! 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *