Klavirista je moja stará poviedka ešte z roku 2009 a vopred vás upozorňujem, že to nebude nič svetoborné, práve naopak – bude to neskutočne romantické, sladké a klišoidné –, ale pre písanie či čítanie takýchto gýčov mám tak trochu slabosť. 😛 Tento konkrétny gýč sa ale pri prvotnom zverejnení na mojom niekdajšom poviedkovom blogu tešil pomerne veľkej obľube (čomu som nikdy vlastne poriadne nechápala, až taký výnimočný mi rozhodne nepríde), preto ho aj opäť zverejňujem. 😉 Prajem v rámci možností príjemné čítanie!
Tento príbeh by som chcela venovať slečne Sandy,
lebo ho vraj má rada. 😉
Klavirista
Na treťom poschodí istej strednej školy bola hudobná trieda.
Hudbe sa tu už roky nedarilo, preto zívala prázdnotou…
*
Eternity bola drobná druháčka, prednedávnom dovŕšila šestnásť rokov. Eternity – možno si poviete, aké zvláštne meno! Samozrejme, nešlo o jej skutočné meno, bola to len prezývka.
Prvý deň v novej škole každý venoval oveľa väčšiu pozornosť znaku vytetovanému na jej pravom predlaktí než jej krstnému menu. Že ide o čínsky znak znamenajúci „eternity“ alebo „večnosť,“ vysvetľovala snáď už po stý raz.
Potom si ktosi chcel vyžiadať jej pozornosť, no nevedel si spomenúť na meno, ktoré padlo pri predstavovaní sa. Preto na ňu zakričal „Eternity,“ jej tetovanie si pamätal. A odvtedy z tej drobnej dievčiny, s vlasmi extravagantne prefarbenými na modro, bola Eternity…
*
Eternity rada trávievala obedné prestávky na streche školy. Mala tam čas premýšľať, usporiadať si rozutekané myšlienky. Aj v ten deň mala namierené na strechu, práve prechádzala chodbou na treťom poschodí, ktorá bývala zväčša opustená, nachádzalo sa tam len zopár jazykových tried, a tie boli o tomto čase prázdne.
Preto ju prekvapila hudba vychádzajúca z hudobnej triedy – doteraz si myslela, že sa v nej už dávno nevyučuje. Bola to prekrásna melódia, jakživ niečo tak krásne nepočula! Ktosi hral na klavíri a hoci klasická hudba nebola práve jej šálka kávy, tie neopísateľne ľubozvučné tóny ju prinútili zastať a započúvať sa.
Zatvorila oči.
Melódia sa ticho niesla chodbou až k nej. Tóny neznámej piesne jej prenikali až do duše, rozprávali jej príbeh bez slov.
Klavírna hudba znela ďalej a ona tam len omámene stála, tá pieseň ju odzbrojila, chtiac či nechtiac sa do nej úplne ponorila a teraz sa nevedela vynoriť nad hladinu, aby sa nadýchla.
Takmer sa jej zatočila hlava, keď si uvedomila, že na okamih skutočne zabudla dýchať – akoby sa naozaj topila v tónoch.
Potriasla hlavou, aby z nej vysypala všetky tie noty. S ťažkým srdcom ich nechala na chodbe a pokračovala vo svojej ceste.
*
„Čaute, baby!“ prisadla si ku svojim kamoškám, bola obedňajšia prestávka, „O čom je reč?“ Svoj podnos položila medzi podnosy svojich priateliek, pod ktorými sa prehýbal jeden zo stolov na školskom dvore.
Boli tam všetky – Rebecca, Sarah, Missy i Elizabeth – a už veselo klebetili. No dnes to nevyzeralo len na bežné klebety a povedačky o chalanoch…
„Hudobná trieda na treťom poschodí,“ nadhodila vysmiata Eliza svojím mierne afektovaným hlasom.
„Učitelia jazykových tried sa sťažujú na hluk, ktorý z nej neprestajne vychádza,“ dodala Becca.
*
Opäť prechádzala okolo hudobnej triedy a opäť ju priam znehybnila tá podmanivá melódia. Sústredili sa na ňu všetky jej zmysly – počula ju, videla ju, cítila ju, po chrbte jej prebehli zimomriavky.
Koľkokrát šla okolo a koľkokrát ju už počula?! Stále v nej však zostávalo čosi magické.
*
„A pri tom je to fakt krásna pesnička,“ poznamenala Sara, „Jedna kamoška má v stredu poobede jazykový kurz, vravela mi, že je to úžasná melódia, na hodiny sa vždy teší,“ zasmiala sa. „Myslím, že to tým učiteľom vadí najviac – že študenti venujú viac pozornosti hudbe než ich výkladu,“ nahlas uvažovala.
*
Vždy okolo len prešla, nechcela rušiť hodinu hudobnej výchovy a najmä nie toho nadaného umelca. No raz, keď stála uprostred chodby na treťom poschodí, zhypnotizovaná pôvabnou melódiou, rozhodla sa predsa len nazrieť za presklené dvere – jej zvedavosť už bola vyburcovaná na maximum.
*
„Najzvláštnejšie na tom všetkom však je, že tam už roky nebývajú žiadne hodiny…“ šepla Eliza tajuplne.
*
Eternity zvedavo otvorila dvere na opustenej hudobnej triede. Urobila to pomaly, aby si študenti nevšimli, že niekto nazerá dnu, dvere však tíško zavŕzgali.
V okamihu, keď do miestnosti strčila svoju modrú hlavu, prekrásna melódia náhle utíchla. Pravdupovediac, ani ju to neprekvapilo, už dlho verila, že je to kúzlo. Tá pieseň bola jednoducho priveľmi čarovná…!
Poobzerala sa navôkol. Nehľadala tajomného klaviristu, len sa rozhliadala po tomto pre ňu magickom mieste. Do triedy vysokými oknami svietilo slnko, na dlážku dopadali svetelné pásy, poletovali v nich čiastočky prachu. I lavice boli zaprášené, porozhadzované kade-tade po triede, učiteľský stôl bol ešte zaprataný notami, tabuľa nezotretá. Hudobné nástroje z políc pri stene už dávno zmizli, poličky boli zahalené závojom prachu.
A uprostred toho všetkého stál čierny klavír – krídlo, bol asi priťažký na to, aby ho odpratali, zabudlo sa naň. Slnko sa od jeho nalešteného povrchu odrážalo ako od tmavého diamantu, bol jediným inventárom v miestnosti, ktorý nezapadol prachom – akoby si na neho prachové čiastočky nedovolili usadnúť.
Eternity pomalým krokom prechádzala pomedzi lavicami, kresliac po ich doskách do prachu veselé obrazce. Klavír obišla veľkým oblúkom, len na neho z diaľky hľadela ako na čosi posvätné. Podišla až k oknu, bol odtiaľ prekrásny výhľad do rokliny.
Rozhodla sa vpustiť dnu čerstvý vzduch a rozvíriť prach. No okno sa nedalo otvoriť – všetky okná do jedného boli zaseknuté… A tak si len sadla na širokú podobločnicu a prstami sa na sklo snažila vyťukať známu melódiu, vychutnávajúci si ten kúzelný výhľad.
*
„Prosto sa tam už roky nevyučuje, nik tam nemá čo hľadať,“ dodala Missy.
*
Od toho dňa už Eternity netrávievala prestávky na streche, vždy vyšla na chodbu tretieho poschodia, oprela sa o stenu pri dverách hudobnej triedy a ponorila sa do magických klavírnych tónov. Počúvala ich zopár minút, kým sa ich dostatočne nenabažila, kým jej neupokojili myšlienky; potom vošla dnu, sadla si na podobločnicu a tam pokračovala v rozjímaní, ako to kedysi robievala hore, na streche. Meditovala v tichu, akonáhle vošla dnu, hudba vždy utíchla, po tajomnom klaviristovi ani chýru, ani slychu.
*
„No napriek tomu to vyzerá, že tam niekto zo študentov hráva,“ povedala Becca, doteraz mala pauzu na prežúvanie svojho hamburgeru.
*
No jedného dňa, keď po načúvaní konečne vstúpila do hudobnej triedy, melódia neutíchla. Za klavírom sedel chlapec.
*
„Ale,“ zatiahla Eliza tajuplne, „keď sa tam boli pozrieť, aby tajomnému klaviristovi povedali, že jeho hra ruší vyučovacie hodiny, nikto tam nebol!“ dokončila teatrálne.
*
Bol úplne ponorený do hry, sedel za klavírom takmer nehybne, len jeho prsty pobehovali po čierno-bielych klávesoch s neopísateľnou ladnosťou.
Tým, že sa v hudobnej triede konečne objavil tajomný klavirista, sa však kúzlo nerozplynulo. Bol totiž presne taký, aká bola jeho hudba – aj v ňom sa skrývala istá dávka neopísateľnej mágie.
Eternity zostala zaskočená. Nielen jeho prítomnosťou či jeho vzhľadom, ním celým ako takým… Dokonca za sebou zabudla zatvoriť dvere.
Nikdy nepredpokladala, že tajomného umelca nakoniec uvidí, vlastne ani neverila, že reálne existuje. Teraz nevedela, čo má urobiť. Čo ak spraví krok a on sa rozplynie ako dáky sen?
*
„Začalo sa šuškať, že to hrá dáky fantóm, dáky duch…“ sprisahanecky zatiahla Missy.
*
Nezdalo sa, že by si ju dotyčný všimol. Oči mal zatvorené, bol ponorený do svojej hudby.
Preto sa Eternity napokon osmelila a zamierila k oknu. Ako zvyčajne, i teraz cestou obťahovala svoje obrázky v prachu, ktoré tam zanechala ešte v ten deň, keď sem po prvýkrát vkročila. No dnes celý jej pobyt v hudobnej triede po prvý raz sprevádzala tá neobyčajná melódia. Sadla si na podobločnicu a ponorila sa do vlastných myšlienok a úvah – o sebe, o ňom, kto vie?
Ani jeden z nich neprehovoril, akoby prítomnosť toho druhého ani nevnímali, akoby existovali v dvoch rozličných svetoch – on hral, ona sa slnila na podobločnici. Melódia utíchla až po niekoľkých minútach, možno hodinách.
Prebralo ju to zo zadumania, otočila sa k nemu. No už tam nebol… Ani si nevšimla, kedy odišiel.
*
„Na nemčine minule ktosi zo študentov nadhodil túto tému…“ začala Becca, no Eliza ju prerušila a prevzala iniciatívu, v klebetení sa vždy priam pretekali.
„Veď vieš, nemčinárka je stará vykopávka, tá na tejto škole učí už celé veky! Začala im vykladať o milencoch, ktorí sem chodili pred takými piatimi rokmi…“
*
Ako dlho trvalo, kým Eternity donútila tajomného klaviristu, aby sa jej ukázal! A ako dlho jej trvalo, kým ho donútila prehovoriť…!
Nechcela začať rozhovor sama, preto spolu v hudobnej triede potichu strávili nekonečne dlhú dobu – minúty, hodiny, dni, týždne… Eternity si zvykla na to, že ho zdravila len oslnivým úsmevom, ktorý on i tak nevidel, na to bol priveľmi zaujatý svojou hrou.
Aj dnes ticho sedela na podobločnici, ponorená do vlastných myšlienok, až melódia, ktorá ich príjemne podfarbovala, neutíchla. Otočila sa, čakajúc, že po tajomnom klaviristovi opäť zostane len prázdna stolička, no on tam stále sedel, jeho takmer čierne oči sa upierali priamo na ňu.
„Si presne ako ona, aj ona sedávala na podobločnici a počúvala.“ A opäť začal hrať, dievčaťu pri okne prestal venovať pozornosť, len tíško zašepkal: „Všetko je to jej vina.“
Počula to.
*
„Alhambre s Taesom sa spoznali tu na škole, hneď v prvom ročníku, boli spolužiakmi. Chodili spolu dva roky, romantická láska!“ povzdychla si zasnene Eliza, chcela to čo najlepšie zahrať.
„On bol klavirista, ona celé hodiny sedávala v hudobnej triede a počúvala jeho hru,“ vysvetľovala Missy.
„Ale veľká láska razom skončila, ona si našla lepšiu partiu, vtedajšieho miestneho playboya, a klaviristu jednoducho odkopla,“ povedala Becca, „Zlomilo mu to srdce, chudák chlapec,“ pokračovala Becca, ľútosť v jej hlase však nebolo cítiť, „Strašne ju miloval a ona sa ho vzdala tak ľahko…“
„Jedného dňa jej odkázal, že ju počká v hudobnej triede a dá jej druhú šancu, na všetko zabudne,“ skákali si jedna druhej do reči, na teraz slovo opäť prevzala Missy.
„Čakal tam na ňu celé poobedie, hral až do večera. No ona neprišla,“ pokrčila plecami Eliza, Sare takmer slzy vyhŕkli.
„Akosi mu preskočilo alebo čo,“ zatajila Becca dych, nech to vyznie čo najtajuplnejšie, „podišiel k oknu, na ktorého podobločnici sedávala a…“
„SKOČIL!“ vykríkla Eliza, až Sara od ľaku nadskočila, „Na mieste bol mŕtvy!“
Becca ten neuveriteľný príbeh dokončila: „No vraví sa, že jeho duch každý deň chodí do hudobnej triedy a stále čaká, tú pieseň hrá pre ňu.“
Od toho dňa, čo prvýkrát prehovoril, ho Eternity vítala ešte oslnivejším úsmevom, vždy ho pozdravila tichým vyrieknutím slovka „ahoj“ a lúčila sa slovom „zbohom,“ hoci on jej nikdy neodpovedal. Viac neprehovorila, nechcela rušiť tú jedinečnú pieseň.
*
Od toho dňa, čo prvýkrát prehovoril, ho Eternity vítala ešte oslnivejším úsmevom, vždy ho pozdravila tichým vyrieknutím slovka „ahoj“ a lúčila sa slovom „zbohom,“ hoci on jej nikdy neodpovedal. Viac neprehovorila, nechcela rušiť tú jedinečnú pieseň.
Zamilovala sa do nej už vtedy, keď ju prvýkrát počula. Rovnako ako sa zamilovala do toho chlapca za klavírom, keď ho po prvý raz uvidela. Ako láska na prvý pohľad, možno už na to prvé počutie…
Rada ho len tak počúvala, bola v jeho blízkosti, to jej stačilo. Ak by urobila niečo viac, mohlo sa i to málo, čo teraz mala, pokaziť – asi bola priveľký bojko. Bojko, ktorý sa zamiloval do preludu, sna, ducha…
*
„Teraz sem chodí jeho mladší brat, je prvák,“ poznamenala Eliza, „Zane Zero.“
„Jasné, taká nula z prvej A!“ vybavila si ho v pamäti Becca a rozosmiala sa nad vlastným vtipom.
Sara sa ešte stále venovala nešťastným milencom, hoci jej priateľky už opäť rozoberali chalanov, počnúc Zaneom Zerom. „Láska až za hrob!“ povzdychla si.
Taesov mladší brat…
Eternity, ktorá doteraz nezainteresovane sŕkala cez slamku svoj mliečny kokteil, zrazu záhadne ožila, prudko sa postavila a zvolala: „Verím na večnú lásku, no nie na duchov!“ A odbehla preč, nechala tam zvyšok obeda i štyri prekvapené kamarátky, darmo za ňou nechápavo kričali.
Prebehla cez celý dvor, vtrhla do budovy školy, preletela celým vestibulom, zastavila sa až pred nástenkou, na ktorej boli vyvesené súhrnné rozvrhy tried. Prvá A, prvá A…
Ich poobedňajšie hodiny končili takmer identicky s tými jej! Keď mala prestávku ona, mali ju aj oni! Keď mohla byť počas prestávok v nepoužívanej triede na treťom poschodí ona, mohol tam byť i Zane Zero!
Ten, koho miluje, nie je len snom, je skutočný!
Vyštartovala hore schodmi, bez zastavenia vybehla až na tretie poschodie, kľučkujúc pomedzi davy študentov – o chvíľu končila obedňajšia prestávka, všetci sa náhlili do tried.
Hudba, vychádzajúca z hudobnej triedy, utíchla o čosi skôr, než stihla na kľučku dverí položiť svoju ruku. Preto, keď ich otvorila, ani nečakala, že v tej malej miestnosti niekto bude… Bola prázdna, klavír stál v strede, kúpal sa v záplave slnečných lúčov ako obyčajne.
Eternity posmutnela, všetko nadšenie, ktoré sa v nej nahromadilo a ktoré ju doteraz šteklilo v žalúdku ako tie povestné „motýliky v bruchu“ sa razom premenilo na sklamanie, ktoré ju zlovoľne pichalo pri srdci.
Chcela zamieriť k podobločnici ako inokedy a aspoň na pár sekúnd zhliadnuť roklinu, zasypanú zeleňou stromov a šeďou studených skál, kým sa nepoberie na poobedňajšie vyučovanie.
No dnes ju zlákal samotný klavír, ten posvätný bod v strede triedy. Podišla k nemu, rukou prešla po naleštenom dreve.
Vyrušilo ju zavŕzganie z kúta miestnosti, automaticky sa otočila k zdroju hluku. Až teraz si všimla dvere skryté za policami – ktosi ich v rýchlosti nezatvoril, pánty nikto dlho neošetroval, dvere v prievane poletovali a vŕzali pri tom. Poslednýkrát pohladila klavír, zložila z neho ruku a prešla až k záhadným dverám.
Otvorila ich dokorán, viedli do malého hudobného kabinetu plného hudobných nástrojov, ani on sa už pravidelne nepoužíval. A okrem dverí, ktorými vošla, tu boli ešte druhé dvere – tie viedli priamo na chodbu tretieho poschodia. Tak tadiaľto nepozorovane vchádzal a vychádzal ten ich duch!
Eternity vyšla von. Bol tam, na konci chodby, videla ho len odzadu, no i tak ho spoznala prakticky okamžite. „Zane! Zane Zero!“ zakričala na neho.
A hoci to vlastne ani nečakala, on sa automaticky otočil. Bol prekvapený tým, že na neho ktosi volá, ešte viac faktom, že je to práve ona. Jej prekvapenie však bolo väčšie – plnili sa jej sny a šlo to tak hladko!
Rozbehla sa k nemu s úsmevom na perách, vletela mu priamo do náručia. Dnes ju už netrápilo, že robí jednu hlúposť za druhou, bola priveľmi rozrušená a šťastná, nezvažovala svoje konanie do posledného detailu.
„Nie som ako ona,“ vyhlásila, „a nikdy ani nebudem!“
Potom vzala jeho stále prekvapenú tvár do svojich rúk a vtisla mu riadny bozk priamo na pery. Bozkávali sa dlho, zdalo sa jej, že to už trvá priam veky, že navždy zostane taká šťastná ako bola teraz, že už navždy zostane v jeho náručí.
„Počkať, počkať!“ odtrhol ju od seba až sa zľakla, že jej city nie sú opätované, nad touto možnosťou vôbec neuvažovala…
Nebol však nahnevaný, na tvári mal pobavený výraz. Zašiel jej do vlasov a zvedavo si medzi prstami obzeral jeden modrý prameň: „Neviem ani, ako sa voláš…“
„Eternity,“ zasmiala sa. Mohla v jeho náručí stráviť zvyšok svojho života, tiež ju miloval! Bol len priveľmi otrasený skúsenosťou svojho brata, aby si niečo také ako lásku pripustil.
„Myslel som tvoje skutočné meno,“ preplietol si prsty svoje pravej ruky s tými jej.
A ona zahanbene pozrela do zeme a potom odvetila: „Alhambre.“ V okamihu, keď to vyslovila, vzhliadla mu do očí.
Bez slova na seba hľadeli, stáli tam v objatí, ona previnilá maska, on prekvapená, stáli tam spolu bez slova hodnú chvíľu, na rozhovory tichom boli zvyknutí. Až z hudobnej triedy nezaznela známa melódia.
Obaja sa otočili k druhému koncu chodby, potom opäť pozreli na seba. Usmiala sa na neho, on jej úsmev opätoval.
Taes dnes hral pre svoju Alhambre naposledy, odteraz bude Zane hrávať pre Eternity. A tiež naveky.
*
30. októbra 2013
pri mene Eternity som si uvedomila, ze uz som to citala…o.O
30. októbra 2013
Hej, hej, asi si to postrehla na mojom starom blogu. 🙂
30. októbra 2013
Aaaaaaaa moja tvoja obľúbená poviedka! 🙂 Teraz si ma inak potešila hneď dvakrát, vieš o tom? Najskôr, keď som túto poviedku zbadala a potom, keď som si prečítala venovanie 🙂 Ďakujem! Normálne si mi tak zlepšila náladu! Však ešte niečo podobné napíšeš? 😛
Ja mám teraz inak v sebe taký kopec emócií a tiež mám chuť konečne niečo znova napísať…ale akosi to nejde von. A neviem, čo s tým 😛
Juj, ale ešte raz ďakujem 😀
30. októbra 2013
Niet zač, som rada, že som ti trošku vylepšila náladu. 🙂
Mali by sme niečo s tým našim pisálkovským blokom robiť! Ja síce nemám žiaden pretlak emócií, ale miestami vo mne tak kypí chuť niečo vytvoriť, napísať, len… to akosi nejde von! A tiež netuším, čo s tým, och joj… Takže nesľubujem, že niečo podobné v dohľadnej dobe napíšem, hoci ma trochu pochytila nostalgia, lebo ma napadlo zavítať na svoj starý poviedkový blog a… spomenula som si, aké fajnové bolo tvoriť, žiť svojimi príbehmi a ako – hoci, samozrejme, viem, že moja tvorba nikdy nebola (a nebude) hodná Nobelovky – som sa tešila z každého nadšeného čitateľa! :nod:
31. októbra 2013
tuto poviedku si pamatam zo straeho blogu 🙂 tiez sa mi velmi pacila…normalne idem pohladat svoj stary koment 😀
31. októbra 2013
Ďakujem, Standy! 🙂 Choď, choď, bude nostalgia! 😀
5. novembra 2013
Veľmi pekný príbeh! Veľmi sa mi páčili aj tie netradičné mená a celková štruktúra :nod: Bolo to príjemné čítanie 🙂
6. novembra 2013
Ďakujeeem veľmi krásne! :love: