Mala som šesť rokov, keď otec sprevádzal svojho kamaráta poľovníka k inému kamarátovi poľovníkovi po nového poľovného psa a mňa vzal so sebou pozrieť sa na šteniatka. A nakoniec sme si so sebou jedno vzali aj my – sučku trpasličieho jazvečíka dlhosrstého, posledné šteniatko, najmenšie a najslabšie, ktoré by možno nakoniec aj utratili, pretože by sa asi nepredalo…
Meno psíka bolo Cedra, ale pre nás s bratom, keďže sme boli ešte len malé deti, to bolo pomerne nezvučné až nezapamätateľné, preto sme ju hneď premenovali na Tinu – tak sa volala jedna jej sestrička, to meno sa mi akosi zapáčilo (aj keď mi teraz príde zvláštne, aby sa šteniatka z jedného vrhu volali Tina a Cedra, keďže chovatelia psíkov väčšinou pomenúvajú podľa abecedy…). Ako sa dalo čakať, maminka z malého šteniatkovského prekvapenia spočiatku vôbec nebola nadšená, no Tinka sa čoskoro stala rozmaznávaným miláčikom celej rodiny. 🙂
