{ historka } Záhradkári

Venčím s kamarátkou Molly. Za mestom, za hradbami, kde sú už len nejaké tie odľahlé záhradky a pusté vinohrady – tak trochu okraj civilizácie. Kráčame si po poľnej ceste v plodnej debate, keď moju pozornosť – v rámci stráženia psa, aby neodbehol priďaleko –, upúta jedna konkrétna zarastená záhradka: už z diaľky vidím, že sa v tom neudržiavanom húští ktosi skrýva.

Chcela som okolo prejsť bez povšimnutia – ostatne, čo je na záhradkároch, ktorí sa konečne rozhodli skrotiť svoju bujnú záhradku, také výnimočné?

No keď sa dostatočne priblížime, z krovia sa hrdo vztýčia dve chlapčenské hlavy a mládenci s úsmevom od ucha k uchu rozjarene vravia: „Čaute!“

Eugene a jeho „Hi!“

Šli sme ďalej.

Natoľko vykukané, že sa to z našej strany zaobišlo bez slušného pozdravu…

A týmto sa za to číhavým záhradkárom verejne ospravedlňujem. 😆

malý rojko a veľký bojko, bloger, wannabe spisovateľ, knihomoľ, psíčkar, ex-lolita, pseudo-otaku, geek vo výslužbe, no v poslednom čase predovšetkým mama

4 komentáre

  1. Polly
    14. júna 2014

    to bolo divne :DD skoda, ze ste nezareagovali, ktovie na co cihali :DDDDDDD

    Odpovedať
    1. Dada Baroková
      17. júna 2014

      To ostane naveky záhadou 😀 – a podľa mňa si ani sami neboli istí, na čo číhajú. 😀

  2. Sandy
    15. júna 2014

    Aspoň pekní boli mládenci? 😀

    Odpovedať
    1. Dada Baroková
      17. júna 2014

      Buď boli už krásne opálení, alebo to boli naši rómski spoluobčania. 😀 Ale musím uznať, že istým spôsobom boli sympatickí – asi za to môže predovšetkým ten úsmev, keď sa človek usmieva, hneď to akosi lepšie pôsobí. 😆

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prejsť vyššie