{ poviedka } Halloween

Mám pre vás jednu starú poviedku, ktorá nie je bohvieako svetoborná, ale je halloweenska (viem, že som trochu pozadu) a miestami možno aj celkom vtipná. Nie je to veľdielo, ale nenáročnému čitateľovi – prípadne trochu náročnejšiemu ako oddychové čítanie – možno deň spríjemní. 🙂

Poviedka vznikla ako tzv. „drabble meme“ – kedy vám čitatelia zadajú zopár slov, prípadne tému, postavy, žáner či inú špecifikáciu a vy im napíšete presne stoslovnú minipoviedku. Aj ja som drabble memes chvíľu praktikovala na svojom niekdajšom poviedkovom blogu, no opomenula som pravidlo „sto slov“ (keďže všetci vieme, že nedokážem byť stručná) a písala som prosto… poviedky.

Toto drabble zadala StandyB, želala si horor (ktorý nezvládam, takže máme aspoň halloweensku atmosféru) a slová: Zorro, basketbal, mučeník, želé cukríky, a ešte jedno vlastné meno, ktoré som si radšej dovolila nahradiť „Mirabellou.“ 🙂

Halloween

Bola najstrašidelnejšia noc v roku, Mirabelle kráčala po mokrom chodníku ozdobenom popadaným zlatým lístím. Jej svetlé vlasy zdobila postriebrená korunka, mala na sebe ružové šaty s nariasenou sukňou po kolená. V ruke zvierala papierovú tašku v tvare tekvice, v ktorej mala iba tri želé cukríky. To bol celý jej dnešný úlovok a pri tom želatínové cukríky vôbec nemala rada, lepili sa jej na zuby. Smutne si povzdychla. Princezné už, zdá sa, neboli v kurze. Keby ju niekto pozval na halloweensky večierok, nemusela by chodiť od domu k domu a žobrať cukríky ako dáke malé dieťa. Veď mala už dvanásť rokov!

Na druhom konci ulice jej pozornosť zrazu upútali dve drobné postavy, jedna sa oháňala mečom. Keď sa o čosi priblížila, zistila, že je to Zorro. A jeho kamarát, ktorý práve skončil s pomyselným „Z“ vyrytým priamo na hrudi, musel byť…? Hm, Mirabelle ho zamyslene skúmala pohľadom. Basketbalista! Uvedomila si, keď zbadala oranžovú loptu, ktorú niesol pod pazuchou.

„Hú, princezná!“ zamával na ňu Zorro, aby upútal jej pozornosť, „Koľko toho máš?“ Zvedavo jej nakúkal do tašky, keď k nej nadšene pribehol. O chvíľu ho nasledoval i basketbalista, ten však rozpačito zastal za jeho chrbtom.

„Takmer nič,“ odvetila Mirabelle, no po rozume jej chodilo niečo úplne iné. Hútala, či Zorra vlastne pozná. Mohol na ňu kričať čisto zo zvedavosti, aby sa pochválil vlastným úlovkom a vysmial sa tomu jej. Dnešné decká boli škodoradostné…

„Ú, aj ty si schytala iba želé?“ zaúpel chlapec súcitne, keď demonštratívne roztvoril svoju čiernu tašku plnú polepených bonbónov. Možno ju nepredbehol v kvalite, ale aspoň v kvantite určite. „Keby si mala i niečo iné, hneď vymieňam. Želé nemám rád.“

Mirabelle uvažovala, či niektorý z jej kamarátov chová podobný odpor k tomuto druhu cukríkov, či hlas niektorého z jej kamarátov neznie podobne ako ten jeho. Tak poznala tie oči, škeriace sa na ňu spoza čiernej škrabošky, alebo nie…?

Pohľad jej na okamih zablúdil k jeho spoločníkovi. Jeho tvár nepoznala. Mohol byť tento chlapec, hrajúci basketbal, kamarátom niektorého z jej kamarátov bez toho, aby ho poznala? Samozrejme, že mohol, svet predsa nebol taký malý, aby každý poznal každého!

„Počuj, nechceš sa pridať k nám? V trojici by sa naše šance na úlovok mohli zväčšiť…“ nadhodil Zorro opatrne. Mirabelle si nestihla všimnúť, ako basketbalista prevrátil očami.

„Prečo nie?“ usmiala sa. Možno trochu riskovala – predsa len si nebola istá, či daných chlapcov pozná alebo nie. A potulovať sa po nociach s cudzincami? Dnešná noc však bola iná, vonku bolo rušno, po uliciach pobehovalo množstvo detí poobliekaných v pestrofarebných kostýmoch od výmyslu sveta.

„Poznáme sa?“ predsa len sa osmelila opýtať, keď sa všetci traja pohli hore ulicou.

Zorro sa len potmehúdsky uškrnul, keď záhadne odvetil: „Možno áno, možno nie. Minimálne párkrát sme sa už videli, prinajmenšom ja som si ťa všimol určite.“

„A povieš mi aspoň, ako sa voláš?“ vypytovala sa ďalej.

„Joseph, slečna, k vašim službám,“ uklonil sa Zorro priam gavaliersky, „A toto je Zachary.“ Mával rukou k svojmu priateľovi, toto gesto už nebolo také teatrálne.

„Mirabelle,“ odvetila stroho a možno sa pri tom aj trochu začervenala. Joseph… On si ju všíma, ona jeho nie? Zvláštne, pomyslela si.

A pri tom to bol celkom milý chalan, ako zistila z ich nezáväzného rozhovoru popri chodení od dverí k dverám a pýtaní si cukríkov. Tašky sa im už takmer úplne naplnili dobrotami, ona o Zorrovi stihla zistiť zopár zaujímavostí, basketbalista bol viac-menej ticho a otrávene sa vliekol za nimi.

„Gumené žížaly, tie som mal najradšej!“ brblal si Zach sám pre seba, ochutnávajúc zo svojej výslužky. Mirabelle sa k nemu otočila, z úst mu ešte trčal žížalí chvost, hoci bol už plne zabratý rozbaľovaním karamelky.

Bolo jej Zacha trochu ľúto – veď mu ukradla kamaráta, keďže Zorro sa teraz venoval viac-menej iba jej. No na druhej strane, hoci basketbalista vyzeral štipku otrávene, zo sladkostí mal neskutočnú radosť a keď sa nimi mohol napchávať, na ničom inom mu, zdá sa, nezáležalo – Zach bol so zvyšujúcim sa obnosom sladkostí znesiteľnejší a znesiteľnejší.

A tak sa Mirabelle so Zorrom skvelo bavili na Zorrových kvetnatých historkách, okolo pobehovali malé strašidlá, za chrbtom im slastne mľaskal Zach, večer rýchlo ubiehal, Halloween sa chýlil ku koncu…

„Už bude takmer polnoc,“ nadhodil basketbalista, „Mali by sme ísť. Chcem sa stihnúť napchať svojimi sladkosťami! Vieš, že si ich môžeme dopriať iba jeden jediný deň v roku…!  Mali by sme už ísť!“ zopakoval, aby upútal Zorrovu pozornosť, opäť sa s Mirabelle smiali ako dvaja blázni.

„Ja viem, ja viem,“ sťažka si povzdychol Zorro a zastal.

Mirabelle sa prestala smiať až teraz, rozosmiatu grimasu nahradila nechápavá tvár – Prečo stoja? A prečo sa už musia rozlúčiť?

„Tak…“ začal Zorro mierne rozpačito, „My so Zachom to vezmeme skratkou cez cintorín, sme tak trochu susedia, vieš…“ objasnil jej dôvod, prečo zastali práve pred miestnym cintorínom. Hoci ona si tento fakt – že sa nachádzajú pred jeho masívnou kovovou bránou –, uvedomila až teraz.

„My-myslela som, že ho na noc zamykajú,“ vykoktala mierne vyľakane. Niežeby sa toho miesta vyslovene bála, mala pred ním skôr rešpekt. No keby sa za tmy vracala domov, asi by si ho radšej hoc aj celý obišla, než zvoliť skratku priamo pomedzi… hroby.

„Dnes v noci nie,“ prehlásil Zorro, „To aby sme sa pohodlne dostali von aj dnu… Teda, kvôli strašidelnej halloweenskej atmosfére,“ dodal náhlivo.

„Aha,“ sykla Mirabelle, na čo nastalo trápne ticho. Ešte sa nechcela lúčiť!

„Ehm,“ nakoniec sa k rozlúčke odhodlal on, „Vezmi si naše sladkosti, i tak ich už asi nestíhame skonzumovať.“ Nanucoval jej svoju tašku s maškrtami. „No tak, Zach!“ okríkol i svojho kamaráta.

„Aj moje?!“ basketbalista sa zatváril ako mučeník, no poslušne si nechal vytrhnúť svoju výslužku z rúk.

A aj napriek Mirabelliným chabým protestom dievča obe tašky preplnené cukríkmi o chvíľu držalo v rukách.

„Tak…“ prišlo k reálnej rozlúčke.

„A uvidíme sa ešte?“ spýtala sa Mirabelle. Bol veľmi milý.

„Halloween bude aj o rok!“ nadhodil Zorro a aby si nestihla uvedomiť, že tým myslí tristošesťdesiatpäť dní čakania, rozhodol sa zakončiť rozlúčku príjemnejším gestom a síce bozkom na líce.

No ona, keďže jeho úmysly akosi vycítila, obrátila hlavu a tak sa jeho ústa nestretli s jemnou pokožkou na jej líci, ale priamo s jej perami.

„Preboha!“ zakryl si basketbalista zdesene oči rukami.

Mirabelle im naposledy zamávala, hoci si nebola istá, či to uvidia, na lícach mala ešte stále červeň. Nevideli ju, zmizli v tme cintorína hneď, len čo prešli jeho bránou. Akoby sa ich postavy v tej černote priam rozplynuli.

Oddeľovač

Blížili sa Vianoce, včera napadol prvý sneh. Ktorý sa už medzitým stihol takmer úplne roztopiť. Mirabelle kráčala k masívnej kovovej bráne, hrajúc sa s hrudkou snehu, ktorú vzala z kamenného múru, ktorý obohnával cintorín.

Cintorín…

Raz za mesiac tam chodila, aby zapálila sviečku na hrobe svojej babičky, mala ju veľmi rada. No už dlhšiu dobu jej cintorín evokoval skôr „strašidelnú halloweensku atmosféru“.

Odvtedy ho už nevidela, hoci niekedy ho v dave priam vyhľadávala. Nevravel predsa, že sa už párkrát videli, len ona si ho riadne nevšimla? Musel ju poznať zo školy alebo… Prvé dni po halloweenskej noci sa po ňom obzerala vždy, keď sa niekam vybrala, vždy! No časom ju to večné sondovanie omrzelo, i tak neprinášalo žiadne výsledky…

No dnes si na neho spomenula opäť. Musí predsa bývať niekde pri cintoríne, uvažovala, keď konečne prešla cintorínskou bránou. Alebo aj nie – to, že cintorín bol skratkou k jeho domu, ešte nemuselo znamenať, že býva hneď za cintorínom! Kde ten chalan vlastne býval, že skratkou k jeho bydlisku bol práve cintorín? Veď ten sa nachádzal na okraji mesta, veľa možností tu preto nebolo, dumala, keď z hlavnej cestičky odbočila pomedzi hroby k hrobu svojej babičky.

Pri cintoríne už veľa domov nestálo, no i tak ich stále zostávalo viac ako dosť. Nemohla predsa zazvoniť pri prvých dverách a dúfať, že sa trafí práve do domu, v ktorom býva jej Zorro! Prípadne basketbalista, i to by sa rátalo… Ale čo urobiť mohla – mohla sa štvrťami za cintorínom nenápadne prechádzať so psom dúfajúc, že tam Zorra náhodou stretne. To by však dákeho psa najprv musela mať!, narazila na podstatný zádrheľ vo svojom inak dokonalom pláne, keď babičke zapaľovala sviečku.

No nevyjadril sa Zorro vlastne v tom zmysle, že ak sa ešte niekedy uvidia, bude to až na budúcoročnom Halloweene? Čo ak sa za ňu tak veľmi hanbil, až sa neodvážil chodiť s ňou po verejnosti inak ako zamaskovaný od hlavy až po päty v čiernom mundúre superhrdinu? Rýchlo tú myšlienku zamietla, pretože sa jej vôbec nepáčila.

„Čo povieš, babi, kde ho teraz nájdem?“ spýtala sa smerom k náhrobku svojej babičky, hoci to pôvodne neplánovala vysloviť nahlas.

Vtedy sa náhle rozfúkalo, až Mirabelle automaticky natočila hlavu nabok, aby jej vietor nevmietol do tváre všetky vlasy.

Bolo i predtým takto veterno?, rozmýšľala, keď jej vietor ukradol rukavicu, ktorú si dala dolu, aby si ju pri zapaľovaní sviečky náhodou nespálila, a položila ju na babičkin náhrobný kameň. Ten nezbedný vietor ju odvial až k vedľajšiemu hrobu, zachytila sa na kytici čerstvých kvetov, ktorú tam niekto len pred chvíľou musel položiť.

„Ďakujem vám… pán Joseph London,“ dokončila, keď zdvihla oči k náhrobku a prečítala z neho meno zosnulého, ktorého kytica zastavila útek jej rukavice.

Joseph…

Pristúpila bližšie, keby načiahla ruku, mohla sa tých písmen vyrytých v lesklom kameni poľahky dotknúť rukou. V neblahom tušení čohosi podivného mierne prižmúrila oči, keď sa lepšie zadívala na drobný obrázok – mierne vyblednutý portrét Josepha Londona v zdobenom oválnom ráme –, ktorý skrášľoval inak bezútešný náhrobok.

A chlapec, ktorý sa na ňu z portrétu usmieval, na všetky tie drobné, nenápadné narážky onoho halloweenskeho večera zrazu vrhol úplne iné svetlo…!

„Poznáme sa?“ „Možno áno, možno nie. Minimálne párkrát sme sa už videli, prinajmenšom ja som si ťa všimol určite.“

„Chcem sa stihnúť napchať svojimi sladkosťami! Vieš, že si ich môžeme dopriať iba jeden jediný deň v roku…!“

 „My-myslela som, že ho na noc zamykajú.“ „Dnes v noci nie. To aby sme sa pohodlne dostali von aj dnu…“

 „A uvidíme sa ešte?“ „Halloween bude aj o rok!“

Oči mŕtveho Josepha Londona boli očami jej Zorra! Pretože mŕtvy Joseph London bol jej Zorro! Tá čierna škraboška nezabránila tomu, aby ho na portréte okamžite nespoznala! Tie oči! Ten úsmev! Tá neposlušná hnedá štica, ktorá vždy vykukla spod zorrovského klobúka, keď si ho gavaliersky skladal dolu na pozdrav!

Na Halloween sa cintorín nezamyká, nech duchom nič nebráni ísť sa opäť poprechádzať medzi ľuďmi, medzi tými pestrými kostýmami sa ľahko stratí pár skutočných strašidiel. Ale všetky sladkosti treba zjesť do polnoci, potom Halloween končí a duch je opäť len duchom!

Ale bolo niečo také reálne možné?! Možno sa Joseph London len podobá na jej Zorra! Veď jej Zorro mal škrabošku, nemôže preto predsa vedieť, ako v skutočnosti vyzerá! Veď i u skutočného Zorra to takto fungovalo! Škraboška a tajnú identitu máš zaručenú…

Darovali jej všetky svoje sladkosti, lebo ich jedia iba počas Halloweenu… Možno majú prísnych rodičov – zubárov, ktorí im z lásky k ich zubom prosto nedoprajú! Nemusí to byť v tom, že sú po zvyšok roka mŕtvi, preto nemôžu nič zjesť, ani len hlúpy cukrík!

Večierka do polnoci, rozlúčka pred cintorínom, stretneme sa až o rok…

„My so Zachom to vezmeme skratkou cez cintorín, sme tak trochu susedia, vieš…“  zastavila sa v tom myšlienkovom zmätku práve pri tejto spomienke.

Následne veľmi pomaly – akoby sa desila toho, čo tam pravdepodobne uvidí – natočila hlavu doľava, k susednému hrobu.

„Zachary,“ prečítala jedno z mien pod veľkým nápisom „Millsonovci“.

Myšlienky v jej hlave opäť začali bláznivo tancovať, mala pocit, že ak ešte nezošalela, v najbližších okamihoch sa tak zákonite stane!

„Ááááááááááááááááááááá!“ jej mozog nakoniec vyhodnotil, že prestrašený výkrik bude najadekvátnejšou reakciou na celú tú absurdnú situáciu. A následne, ešte stále šialene vrieskajúc, prekľučkovala pomedzi hroby až k bráne cintorína. Jej jačanie zaniklo v diaľke a cintorín sa opäť ponoril do svojho úctivého ticha.

Medzitým sa na rovnakom mieste, no v inom svete – svete tých mŕtvych –, zo zeme zdvíhal mierne zarmútený priesvitný chlapec. Doteraz pokojne sedel na svojom náhrobnom kameni a sledoval dievčinu, ktorá prišla zapáliť sviečku svojej babičke na vedľajší hrob. Pozoroval ju už dosť dlho, hádam aj rok. Škoda, že za babičkou nechodila častejšie…

Na zem ho zhodil práve jej prestrašený výkrik – hoci nečakal, že samou radosťou začne bozkávať jeho hrob, nenapadlo by ho, že odtiaľ s krikom utečie…

Pár duchov sa na jeho páde zasmialo, primárne to boli tí, ktorým sa nechcelo rozpútať nepríjemnú debatu o tej kričiacej deve a jej podobným ignorantom, ktorí druhým nedoprajú chvíľku pokoja a ticha ani na druhom svete.

„Si v pohode?“ podal mu pomocnú ruku priesvitný chlapec od vedľajšieho hrobu.

„Uhm,“ nezúčastnene zabrblal dotyčný, oprašujúc zo seba neexistujúci prach, „Ale myslíš, že je v pohode i ona?“ Pozeral kamsi neurčito za múry cintorína.

„Uvidíme na budúcom Halloweene alebo pri jej ďalšej návšteve babičky. Podľa toho, čo z toho príde skôr…“ pokrčil plecami jeho kamarát.

*

Share on Facebook0Tweet about this on TwitterShare on Google+0Pin on Pinterest0

20 názorov k “{ poviedka } Halloween

  1. moja draha pripomen mi prosim ta den alebo situaciu kedy som ti vnukla tento napad na ducharsku poviedku 🙂 nejako si to nepamatam…. bola mila!!! 🙂 len skoda, ze neviem ci sa spamatala a prisla este niekedy ….;)

    apropo 2x si mala miesto Mirabel napisane XXX 😉

  2. Eva:
    Ďakujem za pochvalu, možno by si to zaslúžilo aj dáke to pokračovanie 🙂

    Standy:
    Ďakujem za upozornenie, Standy, vo Worde som použila len príkaz „nahradiť“ a manuálne som to bohvieako nekontrolovala :blush:
    A ani sa nečudujem, že si to už nepamätáš, bolo to veeeľmi dávno, asi pred dvoma rokmi 😀 Nevedela som, že si ju ani nečítala! 😀
    Ti pripomeniem našu konverzáciu z môjho niekdajšieho poviedkového blogu:

    4 StandyB | 2. září 2009 v 13:29
    sakra prisla som neskoro :(…
    tak ked dopises mozes moje 😀
    slová:zorro, basketbal, mučeník, želé cukríky, XXX :D:D:D
    poprosím horor 😀

    5 Ja | 2. září 2009 v 17:29
    [4]: Preboha, Standy, ty ma chceš zabiť?? Desivé slová a ešte aj desivá téma! A moje meno v nej! Je to podozrivé, ty chceš, aby ma zabil Zorro 😀 😀 :-P?!

    6 StandyB 2. září 2009 v 18:34
    mno nieco take 😀 *čertovsky sa zasmeje*

    😆

  3. Dadi!!!! 🙂 paneboze 😀 ten cas leti a som rada, ze si splnila co si slubila!!! 🙂 normal si ma potesila :))) a dakujem, ze si mi to pripomenula Zina Sykorská 😀 bola som si to očekovať na tvojej stranke 🙂

    na to ake som ti hrozne slova dala si to zvladla na vybornu a este na tematiku halloween co velmi oblubujem 😀

  4. boze boze prave som to citala na fairytales nemala som ani tusenie, ze si to napisala preco si mi nedala echo??? a ake krasne venovanie cervenam sa :))) a velmi potesilo :)))

  5. Tak keď sa nepodaril horor, aspoň ten tvoj halloween, no 😀

    A skutočne som vôbec nevedela, že si o tej poviedke nevedela, Standy 😀 Aj ja som sa bola pozrieť na fairytales, že aká je tá poviedka vlastne stará a aj ma šokovalo, že tam nie je žiaden komentár od teba a trochu som už začala tušiť, že si o poviedke asi nevedela… Joj, tak prepáááč :blush: Ale som rada, že ťa poviedka (a venovanie) potešili 🙂

    1. Joj, ale neviem, či stojí až za to, aby sa na ňu míňal papier, je to taká stará záležitosť, nič svetaborné, len taká oddychovka 😀 Ale možno jej papierová verzia trošku pomôže 😛

  6. To bolo úplne zlaté! 🙂 Úplne ma to vtiahlo a ešte tá halloweenska tematika, navyše ako si to zakončila, no celkovo sa mi to páčilo 🙂
    Fakt by bolo fajn, keby sa ti vrátila tá písalkovská múza a mohla si napísať ešte veľa veľa poviedok, lebo máš na to talent 🙂

    1. Ale ja to myslím fakt vážne! Netrepem len tak od buka do buka, len aby som niečo napísala a ani si to poriadne neprečítam. Už čo som totiž čítala niektoré poviedky na tvojom staršom blogu, tak sa mi veľmi páčili, máš celkovo zaujímavý štýl písania. Čo sa mi však najviac vrylo do pamäti, tak to bola tuším poviedka Klavirista (aspoň tak sa to tuším volá :grinnod: ), tá bola úplne krásna 🙂 Preto dúfam, že sa ti vráti tá múza, lebo by to bola veľká škoda, keby si už nepísala.

    2. Óóó, ďakujem krásne! 🙂 Áno, Klavirista, tiež taká jemná oddychovka s trošku „duchovými“ prvkami, asi mám také celkom rada 😀

      Už poviedkový blog nevediem, ale celkom uvažujem, že by som ho obnovila (aj keď stále múzy nieto, tak nemám moc čím novým prispievať, no…) – feedback, kritika, pochvaly 😛 sa vždy zídu. Možno budem zverejňovať dáke tie poviedky aspoň tu 😉

  7. taky mily detsky rozpravko-horor, aspon na mna to tak pôsobilo… nemam rada rozpravky, ale mam rada horory, takze sa mi to velmi dobre citalo, hoci mi bolo hned jasne, ze su to mrtvolky xDDD
    ale ako sa ti mohlo stat, ze si namiesto dazdovky pouzila taky cechizmus ako zizala, hm??? o.O

    1. Hneď si ich odhalila, no toto! 😀 Ja že aspoň chvíločku pôsobili ako dve halloweenujúce (živé) decká 😆

      A no toto, no toto! :wow: Ako to, že nemáš rada rozprávky?!

      V replike postáv predsa môžeš používať kadejaké výrazy – slangové, hovorové, hocaké 😛 Teda, po Zachovej žížalej replike som „žížalila“ aj ako rozprávač… Ale keď s tými žížalami už začal… XD A tiež, neznie spojenie „gumená dážďovka“ v spojení s gumenými sladkosťami dáko… divne? 😆

  8. čítala som to už dávnejšie, takže… páčilo sa mi, bolo to cute a roztomilé a kawaii a pripomenulo mi to Gaimana! (horrorové) rozprávky milujem, takže žáner sadol dokonale. :nod: a…gumená dáždovka? siriusly? 😆

    1. Teraz som to ešte trošku upravila, predtým to bolo zbytočne dlhé 🙂

      A Gaiman, vážne? 😀 Po pravde, aj mňa napadol Gaiman, len si hovorím, že sa radšej nebudem „porovnávať“ s ním, lebo to je Pán Spisovateľ (s veľkým pé aj veľkým es 😆 )! Takže neporovnávame, neprirovnávame, ale za takú mini-piti „pripomienku“ Gaimanovho creepy-cute štýlu to možno považovať môžeme, keď sa aj tebe zdá – prosto jééé, si ma potešila, ďakujem! 🙂

      Dnes som sa v obchode pristavila pri gumených cukríkoch, oficiálne sa gumené žížaly do slovenčiny prekladajú ako „gumené ČERVÍKY“, ale čo ja viem… Gumená žížala je prosto gumená žížala, čo tam po čechizmoch? 😀 Keď môžme veselo používať amerikanizmy, prečo by sme nemohli mať gumené žížaly? 😆

    2. Ale áno, Gaiman! Dokonca mal aj poviedku o chlapcovi, čo si naśiel kamaráta na cintoríne. 😉 Gumené żíżaly zostanú gumenými żíżalami, nech si jazykovedci a silou mocou spisovní výrobcovia hovoria, čo chcú… Neviem si predstaviť mlsať gumené dáżďovky, proste to nejde, vżdy ma napadnú dáźďovky obyčajné, a tie by som do pusy nedala, zatiaĺčo slovo gumené żíżaly má ten správny mňamkový cveng.. 😀

    3. Ja som čítala Záhrobnú knihu, tá bola celá cintorínová 😀 A čo sa týka gumených žížal, len pritakávam :nod: , naprosto súhlasím, dážďovku jesť nechcem, gumená žížala má ten správny mňamkový cveng, amen! 😆

  9. Ako to, že je tu len jedna poviedka? ˇ_ˇ
    Síce som ju len teraz prečítala, ale aj tak 😛
    Páčilo sa mi to, dejom mi to trochu pripomenulo Záhrobnú knihu 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *