Memoriál Ondreja Nepelu 2012

Minulý víkend som sa po druhý raz (fangirlingový report z minulého roka tu) zúčastnila krasokorčuliarskej súťaže Memoriál Ondreja Nepelu. Ako divák (jeden z mála divákov), samozrejme. Tento raz šlo o jubilejný dvadsiaty ročník, korčuľovalo sa tradične od štvrtku do soboty (4. – 6. október). Mne sa podarilo zhliadnúť piatkové voľné jazdy športových dvojíc a voľné jazdy žien, spoločnosť mi robila slečna Kvetoslava. A v sobotu sme si – pre zmenu so slečnou Malvínou – užili voľné jazdy mužov.

Memoriál Ondreja Nepelu

V piatok sme na voľné jazdy športových dvojíc trochu meškali, ale myslím, že sme aj tak stihli odsledovať všetky tri páry (podľa brožúrky mali súťažiť páry štyri – no stále je to dosť málo a to mám krasokorčuľovanie párov najradšej!). Pri pároch som si ešte nerobila poznámky a pamäť mám veeeľmi zlú, takže k párom vám toho veľa asi nepoviem…

K ženám som si poznámky ale robila, takže mám pár postrehov! Filipínčanka Katherine Dano síce skončila predposledná a bolo tam kopec lepších korčuliarok, bavil ma však jej elán – pri vyhlasovaní svojich výsledkov bola strašne zlatá a oslnivo sa usmievala. Podaktorí korčuliari sa dokázali tváriť strašne sklamane a ja som si vždy spomenula na tú usmievavú Filipínčanku, ktorej nešlo o to vyhrať, chcela si to najmä užiť (niežeby všetci korčuľovali len pre víťazstvo a vôbec ich to nebavilo, z Katherine však tá radosť z korčuľovania skutočne sršala). Srbka Marina Seeh mala úžasný kostým – nóbl kombinácia čiernej a bielej: dlhé biele rukavičky, živôtik potiahnutý bielou čipkou, čierna suknička a biele kvety vo vlasoch.

Memoriál Ondreja Nepelu 2012 Memoriál Ondreja Nepelu 2012

Čo sa týka samotného korčuľovania, zo žien mňa osobne zaujala najmä Češka Laura Raszyková – možno jej jazda nebola dokonale čistá a veľkolepo náročná, no mala tému, čo ja môžem! Raszyková korčuľovala vo výrazne červenom kostýme na motív čínskych šiat, aj hudba podfarbujúca jej jazdu znela ázijskými tónmi a jej korčuľovanie akoby predstavovalo tanec s vejárom. Keď sa hudba poriadne rozbehla, mohla to síce väčšmi „rozbaliť,“ no každopádne si aspoň mňa získala! (Aj keď v konečnom hodnotení skončila až štrnásta…)

Rakúšanke Kerstin Frankovej pustili zlú hudbu, no jej reakcia mi bola sympatická – rozhodne má zmysel pre humor. Aj Slovinke menom Daša Grm takto poplietli hudobný podklad, no ju spomínam aj pre nápaditejší kostým – ornament zo šiat jej pokračoval až na pančušky. Po Slovenke Alexandre Kunovej, ktorej skoky sa mi páčili (aj keď trochu padala), sme sa s Kvetoslavou už pobrali, hoci voľné jazdy žien pokračovali až do desiatej večer (na MON’12 v kategórii žien súťažilo dvadsaťpäť krasokorčuliarok zo štrnástich krajín sveta, my s Kvetoslavou sme ich stihli vidieť dvadsať). Z trojice žien, ktoré si nakoniec odniesli medaily, sme tak nevideli bronzovú Slovenku Moniku Simančíkovú a zlatú Britku Jennu McCorkellovú. Striebornú Češku Elišku Brezinovú sme ešte stihli – korčuľovala v nápaditom tyrkysovom kostýme so žiarivo oranžovými detailmi na étericky orientálnu hudbu – Češky boli určite dohodnuté na ázijsko-orientálnej tematike!

V sobotu som pôvodne plánovala prísť na minimálne poslednú päticu tanečných párov (oveľa radšej mám športové dvojice, bez dvojitých salchowov a trojitých toeloepov to akosi nie je ono!), ale problém bol s dopravou – cez víkend asi nikto nepotrebuje ísť do Bratislavy, takže autobusy chodia ležérne každú hodinu a ten o 14:50 som nestihla, tak som sa musela uspokojiť s autobusom o 15:45… No aj pri cestovaní týmto autobusom by to vyzeralo celkom obstojne, keďže voľné jazdy tanečných párov mali končiť až o 16:45, tú poslednú päťku som stále mohla stihnúť… Ale autobus ako naschvál meškal a mne sa tak ušiel len kúštik z jazdy Britov Charlotte Aikenovej a Josha Whidborna. Ešte ani neskončili a tréner im už spokojne tlieskal – aj mne sa ten koniec páčil.

Memoriál Ondreja Nepelu 2012

Stihla som aspoň celú jazdu perfektných Talianov Lorenzy Alessandrini a Simona Vaturiho, ona bola v bielom, on v čiernom fraku a odpálili rezkú, grotesknú pantomímu. Boli úžasní – dostala ma tá jej „stojka“ na jeho korčuli a ich celková energia na ľade, podfarbená humorom! V kategórii tanečných párov súťažilo dvanásť dvojíc z desiatich krajín sveta, zlato si odniesli Kanaďania Kaitlyn Weaverová a Andrew Poje, moji Taliani boli strieborní a spomínaní Briti skončili na treťom mieste.

A potom prišli páni! Na ľade sa predviedli sedemnásti (z trinástich krajín sveta) a pozreli sme si ich všetkých, hoci pôvodne mali jazdiť až do 21:15 (program sa miestami trochu nedodržiaval, no našťastie sa nám nestalo to, čo ľuďom vo štvrtok – kedy po krátkych jazdách mužov podaktorí odišli na kávu, lebo ženy mali začať až o hodinu, no niečo sa na poslednú chvíľu zmenilo, preto – keď o hodinu prišli späť na štadión – zistili, že súťaž už medzitým prebehla…). (Na víťazný ceremoniál sa nám už ale čakať nechcelo…)

Z mužov vypichnem Slováka Marca Klepocha, ktorého sme s Malvínou označili za „mladučký bonus“ – v mojej brožúrke sa medzi súťažiacimi totiž vôbec nenachádzal (zoznamy súťažiacich v brožúre boli reálne dosť neaktuálne, pch!). Skončil síce na poslednom mieste (pričom predposledný súťažiaci mal pred ním dosť veľký náskok), no na 15-ročné „ucho“ si neviedol až tak zle (a v tej veste a rukavičkách bol ťuťuťu zlatý) – aj keď na druhej strane sa o ňom pred niekoľkými rokmi písalo/hovorilo ako o novej krasokorčuliarskej nádeji Slovenska a vzhľadom na to mohol ohúriť aj viac…

Švajčiar Stephane Walker korčuľoval v košeli a s trakmi, vyzeral ako retro elegán. Dán Justus Strid to hlavne dobre zahral – bol ako dvorný šašo v bielych rukavičkách, ktorý priniesol na ľad poriadnu pantomímu a grotesku a strhol publikum, ktoré mu tlieskalo do rytmu. Čo sa týka toho technična, trochu padal – výraz mal prosto dokonalý, dojem zanechal, treba len vypilovať skoky a čistotu jazdy a bolo by to dokonalé!

A potom prišiel on, môjho srdca šampión! Aj tento rok sa mojim obľúbencom stal Japonec, tento raz Tatsuki Machida – predviedol najlepší krátky program i voľnú jazdu súťaže. Jeho voľná jazda na motívy bájneho vtáka fénixa (pretože to opäť malo tému, výrazný motív – aj „obyčajné“ plachtenie po ľade je krásne, ale ak má jazda „príbeh,“ pre mňa je to niečo viac!) ma úplne dostala: ladil kostýmom, korčuľoval ľahko ako vtáča a do svojej roly sa tak vžil, že po dojazdení ešte aj z ľadu odplachtil ako vták.

Kanaďan Kevin Reynolds dokorčuľoval riadne strapatý, vďaka laku na vlasy a rezkej jazde účesom nakoniec pripomínal manga postavičku. A skutočne pekne skákal! Japonec Daisuke Murakami, minuloročný víťaz, ma zaujal príjemne lilavým odtieňom košele – a aj tento rok jazdil s citom.

Čech Tomáš Verner mal bielu košeľu a traky s farebnými kartovými vzormi, rovnakú potlač malo aj žabó, trčiace z „výstrihu“ košele. Predviedol nám kabaret (a pri vyhlasovaní výsledkov, keď si dával dole žabó, aj kus nahej hrude 😀 ), roztlieskal publikum, no trochu chyboval v skokoch. Na stupeň víťazov sa nakoniec postavili práve Verner (bronz), Murakami (striebro) a fenomenálny Machida (zlato) – som spokojná!

Takže sa mi na Memoriáli Ondreja Nepelu aj tento rok náramne páčilo! Nemám síce žiaden nový autogram a stále som nezažila pravé fangirling-ovanie vrátane hádzania plyšákov na ľad (prosto ešte nemám obľúbencov), ale už som navyknutá na zimno-štadiónový chlad a mala som so sebou i sveter, kvetinkovú deku a termosku s teplým čajom (ktorá tiekla). A super spoločnosť Kvetoslavy a Malvíny – ďakujem, slečny!

Možno sa mi nepáčilo, že tohto roku sa vstupné zvýšilo až na 5€ – niežeby mi bolo ľúto zaplatiť „až“ toľko (dokážem minúť aj viac a na vyslovené hlúposti, toto bol aspoň kultúrny zážitok), na plagátoch však mohlo byť uvedené, že vstupné je 5€ na deň, takže som vlastne zaplatila 10€ a to je už… no celkom dosť. Nestálo vstupné minulý rok 2€? Za čo presne som si priplatila tie tri eurá, čo sa oproti minulému roku tak veľkolepo zmenilo (pretože infláciu určite nemáme stopätdesiat-percentnú)? Akože, mohli nám aspoň jeden bufet otvoriť, keď nič iné (človek tam predsa mohol byť aj od druhej poobede do desiatej večer a hoci si myslím, že ujo esbéeskár by nás pokojne pustil občerstviť sa aj mimo štadiónu, za tú cenu by som prijala dáke tie služby aj priamo na mieste). A tiež – dôchodcovia, deti a školy to mali zadarmo, no so zľavou sa nemuselo zabudnúť ani na študentov (možno by netrebalo až zadarmo, stačila by napr. polovičná cena)…

A odpoveď na otázku, ktorú mi slečna Kvetoslava položila v piatok a nezávisle od nej ju slečna Malvína zopakovala aj v sobotu – „Prečo je tu tak málo ľudí?“ – radšej ani nebudem priveľmi rozoberať… Aj tohto roku bola propagácia tejto akcie minimálna, keby som nemala vedľa Zimného štadióna školu (a nevidela na ňom vylepený mini plagátik), tiež neviem, že dáky Memoriál Ondreja Nepelu existuje. Mne komornejšia atmosféra rozhodne nevadí, no dúfam, že (už tradične) pomenšie publikum nesklamalo samotných súťažiacich…

*

Share on Facebook0Tweet about this on TwitterShare on Google+0Pin on Pinterest0

6 názorov k “Memoriál Ondreja Nepelu 2012

  1. asi preto lebo to bol 20rocnik? 😀
    rada pozeram na krasokorculovanie cez olympiádu 😀 priateľova starka niekedy čaka na priamy prenos aj do tretej rána ak byvajú oplympiady v amerike a podobne, kde je posun času 😀 to je pravy fanda 😀 ja si pockam na reprizy cez den :), ale najviac ma ocaria pary, ako samostatní jedinci

    1. To si odpovedala na otázku, prečo to bolo také drahé alebo prečo bolo tak málo ľudí alebo…? 😀

      Aj ja rada pozerám majstrovstvá alebo olympiádu a tak v telke, aj keď tiež skôr tú reprízu, keby to šlo v neľudskej hodine 😀 A tiež mám najradšej páry – skôr tie športové 🙂

    1. Prepáááč, prepááč! 😐 Nabudúce ťa musím informovať a vziať so sebou, lebo taký autogram Vtáka fénixa by sa mi teda hodil do zbierky! 😀

      Len tento rok až tak nevysedávali tí súťažiaci v publiku, ale zasa tam boli všetečné deti, čo sa kvôli autogramom neváhali vykláňať cez zábradlie pri schodoch tam, odkiaľ prichádzali a kam odchádzali súťažiaci – takže im vždy mávali papiermi pomaly nad hlavou 😀

      Ale myslím, že konkrétne Machida (inak som zabudla, že fénixovo ladil dokonca aj melírom na ofine! 😀 ) priamo tam na štadióne pomedzi radmi sedadiel pobehoval v rámci tréningu pred svojim vystúpením 😀

  2. Zaujímavo vieš podať svoje zážitky….dobre sa to číta.
    Musel to byť pekne strávený čas….aj ja chcem :wow: (tiež mám rada krasokorčuľovanie)…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *