Jar na ľade vo francúzskom Nice

Celý víkend som sporadicky sledovala MS v krasokorčuľovaní a písala popri tom svoju bakalárku. Na podobné krasokorčuliarske súťaže vždy natrafím čírou náhodou pri surfovaní kanálmi, tak som tento rok stihla odsledovať len voľné jazdy športových dvojíc, mužov a žien a exhibíciu. Tá mi prišla trochu priveľmi strojená a decentná – aj vznešená krasokorčuliarska elegancia, podfarbená klasickou hudbou má svoje čaro, no mne sa páči predovšetkým dynamika a energia na ľade, takže výnimky z klasickosti ma dnes na exhibícii bavili najviac.

Zo športových dvojíc sa mi páčili predovšetkým Rusi Tatiana Volosozhar a Maxim Trankov so svojou voľnou jazdou na tému Čiernej labute, s ktorou nakoniec získali striebornú medailu. Na exhibícii predviedli výbušnú jazdu v tričkách na Bring me to life od Evanescence (škoda, že na YouTube ešte neviem nájsť videá). Tretie miesto sa ušlo Japoncom Narumi Takahashiovej a Mervinovi Tranovi, ktorých radosť z výhry bola taká veľká, že si ani neviem predstaviť, ako by vystrájali, keby sa umiestnili ešte lepšie. Na exhibícii som čakala, kým to niekto konečne „odpáli,“ dočkala som sa práve pri Narumi Takahashiovej a Mervinovi Tranovi. Pôsobili síce trošku… zmätene, akoby s exhibíciou pôvodne nerátali (možno aj skutočne nerátali), ale boli energickí a milujem tie ich zdvíhačky na jednej ruke, kedy sa Takahashiová Trana vôbec nedrží. Na exhibícii ma očarila i éterickosť, s akou jazdili Čínania Qing Pang a Jian Tong (4. miesto).

Víťazná dvojica Nemcov Aliona Savchenko a Robin Szolkowy ma naopak nijako neohúrili. Možno svoju jazdu odjazdili pekne a čisto a obtiažnosť predvedených prvkov stála za prvé miesto, z môjho pohľadu amatéra však neboli až takí výnimoční… Ja si všímam len povrchnú estetiku krasokorčuľovania, neviem posudzovať technickú náročnosť a oceňujem predovšetkým, ak má jazda tému, dačo výrazné, čo ma zaujme – a niekedy to môže byť iba zaujímavé zoskupenie flitrov na kostýme 😛 (keď sme už pri kostýmoch, tejto dvojici ich vraj navrhuje samotná Savchenková).

Z mužov na mňa osobne najviac zapôsobil Francúz Florent Amodio, ktorý skončil až na piatom mieste. Ale energia, ktorú vložil do svojej voľnej jazdy, strhla celé publikum a dostala aj mňa! Exhibíciu začal pokľudnejšie a potom sa rozbehol – a presne tak to mám rada! Klasický začiatok a potom príval energie! Amodio je prosto skutočný šoumen. Japonec Daisuke Takahashi, ktorý získal striebornú medailu, nastupoval s komentárom, že pôjde pravdepodobne o to najlepšie, čo nám MS 2012 v krasokorčuľovaní môžu ponúknuť, pretože Takahashi patrí medzi krasokorčuliarsku svetovú špičku a predčia ho hádam len Rusi Pluščenko a meno-toho-druhého-si-nepamätám (hanba mi!). Tí dvaja však MS 2012 vynechali, takže bol Takahashi adeptom na víťaza a skutočne odjazdil krásnu a čistú voľnú jazdu.

Zlato však získal Kanaďan Patrick Chan, aj keď mňa osobne bohvieako nezaujal… Možno preto, lebo som nevidela jeho krátky program, ktorý mu vraj vyšiel. Možno preto, lebo ako amatérsky divák nerozoznám štvoritý skok od trojitého, takže mi čistá jazda povie viac ako fakt, že Chan kdesi skočil dva štvorité skoky (z toho jeden v kombinácii), no dvakrát vo svojej voľnej jazde zaváhal.

Aj mladučký Japonec Yuzuru Hanyu (to priezvisko je také zlaté!) jazdil živelne a takmer bez chyby, až si vyjazdil bronzovú medailu. Jeho príbeh je inak riadne dojímavý – jeho rodný dom a klzisko, kde trénoval, bolo zničené pri katastrofe spôsobenej zemetrasením a vlnami tsunami v Japonsku v marci minulého roku. Hanyu mi na prvý pohľad ale príde predovšetkkým sebavedomý. Nielen sebavedomý na ľade, sebavedomý tak vo všeobecnosti. A sebavedomie nemusí byť na škodu, ak chce človek niečo dokázať – Hanyu bol ostatne tak trochu nováčik a hneď medailoval.

A spomeniem i Francúza Briana Jouberta s jeho Matrixom, ktorý nakoniec skončil na štvrtom mieste a tiež sa na neho celkom dobre pozeralo, ja osobne ho považujem za jedného z najmužnejších krasokorčuliarov; a Čecha Michala Brezinu s jeho voľnou jazdou na tému hodiny, čas – škoda, že sa mu nepodarilo zajazdiť to čistejšie, tematicky to bolo veľmi nápadné.

K ženám mám len niekoľko poznámok a skôr tých estetickejších – talianka Valentina Marchei ma napr. zaujala predovšetkým tým, že mala flitrované ešte aj „pančušky.“ Tento rok bola Čierna labuť akosi v kurze, aj Američanka Ashley Wagnerová sa ňou vo svojej voľnej jazde inšpirovala a veľmi ma bavila! Exhibíciu odjazdila skutočne pôvabne. Skončila však až na štvrtom mieste. Zlato získala Talianka Carolina Kostnerová bez sukničky – v zvláštnom sivastom, trblietavom overale. Mňa osobne Kostnerová až tak neohuruje (vždy sa mi vybaví titulok: „Carolina Kostnerová je strašne nadhodnotená“ z aktuálne neaktívneho Krátkeho programu, hoci sa vzťahoval na Majstrovstvá Európy 2011)… Aj Ruska Alena Leonova, ktorá skončila na druhom mieste, jazdila krásne, no nepredviedla nič také výnimočné, čím by sa mi výrazne odlíšila od ostatných krasokorčuliarok. Na exhibícii však predviedla podľa môjho názoru zapamätateľne nevkusný overal – spod ktorého jej presvitala červená „podprsenka.“ Ale nakoniec jej tento kostým aspoň ladil k zvodnej pesničke… Japonka Akiko Suzuki bola podľa mňa okúzľujúcejšia ako Leonova, aj keď skončila s bronzovou medailou. Milujem ľahkosť, s akou sa na ľade pohybujú ázijskí krasokorčuliari, Suzuki s ďalšou Japonkou Kanako Murakami (5. miesto) boli na exhibícii ako skutočné víly, biela Murakami na mňa zapôsobila trošku viac (a nielen preto, lebo Suzuki na exhibícii trochu padala).

Na exhibícii ma očaril aj Hriešny tanec na ľade od Francúzov Nathalie Pechalatovej a Fabiana Bourzata (3. miesto), ona s prelepeným nosom (keďže ho mala zlomený a bolo otázne, či kvôli tomu vôbec nastúpia) bola rozkošná! Tanečné dvojice nemám bohvieako v obľube, pretože bez skokov a všetkých tých okrasných figúr to podľa mňa nie je úplne ono, ale Kanaďania Tessa Virtue a Scott Moir (1. miesto) ma bavili tiež, pretože do exhibície opäť priniesli trocha živelnosti. A spomeniem aj Američanov Meryl Davisovú a Charlieho Whitea (2. miesto), lebo aj oni boli na exhibícii dobrí.

Čo sa hudby týka, zistila som, že sa mi vlastne dosť páči Mozart, Strauss, Liszt… – nemohla by som počúvať výlučne klasickú hudbu, ale asi si zaobstarám zopár skladieb pre prípad, že by som na klasiku raz mala náladu.

Keď už sme pri klasickej hudbe – istá slečna (vlastne to bola tá istá slečna, ktorá si myslela, že lolity chcú iba silou-mocou pútať pozornosť) sa na štvrtkovej SOČ-ke zaujímala, či má „lolita lifestyle“ aj svoju vyhradenú hudbu, či je plnohodnotným životným štýlom. Tá otázka opäť vyznievala akosi pofidérne – akoby životný štýl bol plnohodnotný len v tom prípade, že sa spája s dákou hudbou. Som zvedavá, aká hudba potom patrí napr. k takému zdravému životnému štýlu? Žeby dáke ševelenie listov a štebotanie vtákov? Alebo zdravý životný štýl vlastne ani nie je životným štýlom, keďže nemá „svoju“ hudbu? (Lifestyle-ové lolity zvyknú počúvať práve klasickú hudbu.)

*

Share on Facebook0Tweet about this on TwitterShare on Google+0Pin on Pinterest0Email this to someone

7 názorov k “Jar na ľade vo francúzskom Nice

  1. ach, a já to zase promeškala kvůli práci :/ děkuji, že si mi to připomněla a můžu se kouknout alespoň na videa 🙂 krasobruslení je jediný sport, který dokážu sledovat v TV už od mala a poslední rok jsem si dost oblíbila právě taneční dvojice, i když nemají skoky atd. – jinak ve skocích se ztrácím stejně jako ty 😀 – a tak jsem ráda, že Tessa a Scott stále drží prvenství 🙂 už jsem chtěla hledat výsledky 😀 jsou prostě dokonale sladění 🙂
    a máš pravdu i o japonských bruslařích – jsou úžasně „lehcí“ na ledě 🙂
    vypadá to, že Brezina nakonec přece jen troufne Vernera a třeba se někdy dočkáme i lepších umístnění než 10. místo…

    Přeji Ti krásný den 🙂

    1. Som rada, že sa ti môj článok páčil 🙂

      Aj ja sledujem v TV iba krasokorčuľovanie, aj keď naživo to je tiež fajnové: raz som bola na Pluščenkovi – jednej z tých jeho šou a minulý rok som naživo videla Memoriál Ondreja Nepelu v Bratislave. Náš ujo komentátor pri komentovaní Nice 2012 spomínal, že by sa Bratislava možno mohla uchádzať o organizovanie tuším… Majstrovstiev sveta (?) v 2015 a to by bolo fakt super, keby som i dáke tie Majstrovstvá mohla vidieť naživo! 🙂

      Tanečným dvojiciam sa tuším aj ja začínam trochu dostávať na chuť 😉

      Ďakujem za tvoj milý komentár, tiež prajem… aktuálne asi už len dobrú noc 🙂

  2. Jako, pokud jde o krasobruslení jsem o dokonalosti svých oblíbenců schopna mluvit do nekonečna 😀 A netýká se to jen mužského krasobruslení, ale i ostatních…teda sportovní páry moc nesleduju a Karolínu nějak nemám ráda už od prvního pohledu 😀
    Já jsem taky ráda, že jsem si tohle mohla přečíst, navíc se mi libí to vaše slovenské krasokorčuľovaní 🙂 Vážně (L) úžasné slovo

  3. Tiez viem o jednom krasokorculiarovi co je rovnako dobrí ako Pluščenko ale tiez ma nenapadne meno 😀 loool len neviem ci myslime na toho isteho asi nie …kurna musim sa spytat Gretchen……jeho poznavaci znak su rozky na hlave, ktore robí zo svojich ukazovakov

  4. Ďakujeme za pochvalu ľúbozvučnosti slovenčiny, lina 😀

    Ja práveže sledujem športové páry a nesledujem tie tanečné 😀 a tiež by som laicky vedela bľabotať o krasokorčuľovaní donekonečna, o tom, ktorý krasokorčuliar mi príde najsympatickejší, o každom flitre na kostýmoch a tak podobne 😀

    A mne Karolína príde dáka… neviem, akosi ju prosto tiež nemám rada, je mi nesympatická! 😀

    Standy, mne sa tí krasokorčuliari ešte akosi mýlia, čo sa týka mien a vlastne aj tak vo všeobecnosti 😀 Teda, už sa trošku začínam chytať, keď komentáror na tohtoročných MS uvádzal niektorých, tie mená mi boli zvučné, ale inak nemám moc pamäť na mená a tváre, či vlastne všeobecne na ľudí, čiže 😀

  5. Ja som tento rok MS nesledovala, zato moja mamina áno…teda popri varení… 😀 veľa ľudí si našlo aj vedľajšiu činnosť ako pozerám… 😀

    1. Ja telku často sledujem popri robení niečoho iného. Zväčša som na internete a čítam alebo píšem blogy, telku mám ako takú zvukovo-obrazovú kulisu v pozadí :grinnod:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *